Tip:
Highlight text to annotate it
X
Translator: Monika Kaděrková Reviewer: Linda Magáthová
Dobrý deň, dnes vám budem prednášať o smiechu
a chcela by som začať zamyslením sa *** tým,
kedy som si po prvý raz všimla smiech.
Bola som vtedy malé dievčatko, mohla som mať asi 6 rokov.
A videla som, že moji rodičia robia niečo neobvyklé,
a smiali sa pritom.
Smiali sa naozaj, naozaj poriadne.
Od smiechu sa váľali po zemi.
So smiechom kričali.
Nevedela som, na čom sa smejú, ale chcela som sa pridať.
Chcela som byť toho súčasťou,
a tak som si prisadla a spravila: „Hu-hú!“ (smiech)
To, na čom sa smiali, bola náhodou pieseň,
ktorú v tom čase ľudia spievali,
bola založená z nápisov na vlakových toaletách,
ktoré hovorili, čo smiete a čo nie,
na toaletách vo vlaku.
A o Angličanoch si musíte pamätať,
že máme ohromne sofistikovaný zmysel pre humor.
(smiech)
V tom čase som však ničomu z toho nerozumela.
Zaujímal ma len smiech,
a vlastne ako neurovedkyňa som sa oň začala zaujímať opäť.
A je to naozaj zvláštna činnosť.
Chystám sa vám tu predviesť príklady
ako sa skutoční ľudia smejú
a chcem, aby ste sa zamysleli *** zvukom, ktorý ľudia robia, aký čudný môže byť,
a *** faktom, aký primitívny je smiech ako zvuk.
Je to skôr zvieracie volanie než reč.
Tu máme nejaké ukážky smiechu. Prvý je dosť radostný.
(zvuk: ukážka smiechu)
Tento ďalší muž musí nejako dýchať.
V určitej chvíli si hovorím,
chlape, musíš dostať nejaký vzduch aj dnu,
pretože on znie akoby len vydychoval.
(zvuk: ukážka smiechu)
Toto nebolo upravené, takýto je.
(zvuk: ukážka smiechu) (smiech)
A na záver tu máme smejúcu sa ženu.
Smiech nás môže doviesť ku zvláštnostiam, čo sa týka vydávania zvukov.
(zvuk: ukážka smiechu)
A hovorí: „Ó môj Bože, čo to je?“, po francúzsky.
A my všetci tak trochu s ňou. Nemám tušenia.
Aby ste pochopili smiech, musíte sa pozrieť na časť tela,
na ktorú sa psychológovia a neurovedci bežne veľmi nedívajú,
je to hrudný kôš,
a nezdá sa to veľmi vzrušujúce,
ale vlastne používate hrudný kôš stále.
To, čo práve teraz vaším hrudným košom robíte,
a neprestávajte s tým, je dýchanie.
Čiže používate vaše medzirebrové svaly,
aby ste dostali vzdych do pľúc a von,
len roztiahnutím a stiahnutím hrudného koša,
a keby som vám dala pás okolo vašej hrude,
nazývaný pás monitorovania dýchania, uvidíte ten pohyb,
vidíte celkom miernu sínusoidu pohybu, to je dýchanie.
Všetci to robíte. Neprestávajte.
Hneď ako začnete rozprávať,
začnete svoje dýchanie používať inak.
Takže ja práve robím niečo, čo vyzerá viac ako tento graf.
Pri rozprávaní používate veľmi jemné pohyby hrudníka,
aby ste vytlačili vzduch von,
a v podstate sme jediné živočíchy, ktoré toto dokážu.
Vďaka tomu dokážeme hovoriť.
Rozprávanie a dýchanie majú úhlavného nepriateľa
a tým nepriateľom je smiech,
pretože, keď sa smejete,
tie isté svaly sa začnú sťahovať veľmi pravidelne
a váš graf dýchania má výraznú cik-cakovú podobu,
jednoducho z vás vytláča vzduch.
To je doslova základný spôsob vydávania zvukov.
Ak by ste po niekom dupali, malo by to rovnaký účinok.
Vytláčate von vzduch
a každé z týchto stiahnutí „Ha!“, vydáva zvuk.
A keď sťahy prebiehajú súbežne, môžete dostať záchvat,
a vtedy sa začnú diať – (chrčanie) – takéto veci.
V tomto som výborná. (smiech)
Čo sa týka vedy o smiechu, nie je toho veľa,
ale ukazuje sa, že zrejme všetko, čo o smiechu vieme,
je nesprávne.
Preto nie je neobvyklé, napríklad, počuť, že ľudia hovoria,
že sú jedinými živočíchmi, ktoré sa smejú.
Nietzsche si myslel, že ľudia sú jediné živočíchy, čo sa smejú.
V skutočnosti nájdete smiech medzi cicavcami.
Bol spozorovaný a dobre zaznamenaný u primátov,
ale vidno ho tiež u potkanov,
a kdekoľvek ho nájdete,
u ľudí, primátov, potkanov,
zistíte, že sa spája s vecami ako šteklenie.
Rovnaké je to u ľudí.
Zistíte, že sa spája s hrou, a všetky cicavce sa hrajú.
A kdekoľvek ho nájdete, spája sa s interakciami.
Robert Provine, ktorý na tejto téme veľa pracoval,
uviedol, že je 30-krát pravdepodobnejšie, že sa budete smiať,
ak ste s niekým iným, ako keď ste sami,
a najviac smiechu sa vyskytne
pri sociálnych interakciách, ako konverzácia.
Takže keď sa ľudí opýtate: „Kedy sa smejete?“,
povedia vám o komédiách, o humore a o vtipoch.
Keď sa pozriete, kedy sa smejú, smejú sa so svojimi priateľmi.
A keď sa smejeme s ľudmi, sotva sa smejeme na vtipoch.
Smejete sa, aby ste ľuďom ukázali, že ich chápete,
že s nimi súhlasíte, že ste súčasťou rovnakej skupiny ako oni.
Aby ste im ukázali, že ich máte radi.
Môžete ich aj milovať.
Robíte to všetko súčasne s tým, ako s nimi hovoríte,
a smiech za vás odvedie veľa emocionálnej práce.
To, čo Robert Provine zdôraznil a môžete to tu vidieť,
a dôvod, prečo sme sa smiali,
keď sme počuli tie ukážky smiechu na začiatku,
a preto som sa ja smiala, keď som zbadala smiať sa rodičov,
je to, že je to správanie s ohromne nákazlivým účinkom.
Môžete pochytiť smiech od niekoho iného,
a je pravdepodobnejšie, že sa tak stane od človeka, ktorého poznáte.
Čiže to stále podlieha sociálnemu prostrediu.
Musíte dať humor bokom
a rozmýšľať *** spoločenským významom smiechu,
pretože v ňom spočíva jeho pôvod.
Veľmi ma zaujímajú rôzne typy smiechu,
máme určité neurobiologické záznamy, o tom, ako ľudia vydávajú zvuky,
ktoré uvádzajú, že by mohli byť dva druhy smiechu.
Možno má neurobiológia bezmocného neúmyselného smiechu,
ako keď moji rodičia ležali na podlahe kvôli smiešnej pesničke,
odlišný základ ako ten slušnejší,
spoločenský smiech, s ktorým sa stretnete, čo nie je hrozný smiech,
ale je to správanie, ktoré niekto predvádza ako súčasť komunikácie k vám,
ako súčasť interakcie s vami, si zvolia toto.
Pri evolúcii sme si vyvinuli dva rôzne spôsoby vydávania zvukov.
Neúmyselné vydávanie patrí k staršiemu systému
ako sú úmyselné zvuky, ako napr. reč, ktorú teraz prevádzam.
Preto si môžeme predstaviť, že smiech má vlastne dva odlišné základy.
Pozrela som sa na túto vec podrobnejšie.
Aby sme tak mohli urobiť, museli sme nahrať smejúcich sa ľudí,
a museli sme urobiť čokoľvek, čo dokáže ľudí rozosmiať,
a chceli sme od tých istých ľudí, aby ukázali predstieraný smiech.
Napríklad váš priateľ povie vtip,
a vy sa smejete, pretože ho máte radi,
ale vôbec nie kvôli vtipu.
Pustím vám niekoľko takých ukážok.
Chcem aby ste mi povedali, či si myslíte, že je smiech skutočný,
alebo je hraný.
Je teda toto smiech neúmyselný alebo skôr úmyselný?
(zvuk: ukážka smiechu)
Ako vám tento zvuk znie?
Publikum: Hraný. Sophie Scottová: Hraný? Hraný.
A čo tento?
(zvuk: ukážka smiechu)
(smiech)
Som najlepšia.
(smiech) (potlesk)
Naozaj nie.
Nie, to bol bezmocný smiech
a jediné, čo museli urobiť, aby ho nahrali,
bolo nahrať mňa, ako sledujem kamarátku ako počúva niečo smiešne
a začala som sa takto smiať.
Zistíte, že ľudia dobre rozoznajú rozdiel
medzi pravým a hraným smiechom.
Zdajú sa nám ako odlišné veci.
Je zaujímavé, že čosi podobné vidno i u šimpanzov.
Šimpanzy sa smejú inak pri šteklení
a inak, keď sa spolu hrajú
a niečo podobné vidíme aj tu,
neúmyselný smiech, smiech pre šteklení, sa odlišujú od spoločenského smiechu.
Akusticky sú veľmi rozdielne.
Skutočný smiech je dlhší. Stúpa vyššie.
Keď sa začnete veľmi smiať,
začnete vytláčať z pľúc vzduch,
pod oveľa väčším tlakom ako by ste to dokázali urobiť úmyselne.
Ja by som napríklad nevytiahla hlas tak vysoko pri speve.
Začnete mať sťahy a vydávať čudné piskľavé zvuky,
čo všetko znamená, že pravý smiech je extrémne ľahký
a extrémne ľahko si ho všimnete.
Naopak, hraný smiech sa nám môže zdať trochu falošný.
V skutočnosti nie je, má dôležitú spoločenskú rolu.
Často ho využívame, volíme si smiech v mnohých situáciách,
a zdá sa nezávislý.
Mohli ste si všimnúť hovorenie nosom pri hranom smiechu,
taký „ha ha ha ha ha“ zvuk,
ktorý nevydáte, nedá sa to, ak sa smejete úmyselne.
Takže sa zdá, že sú to naozaj dve odlišné veci.
Nasnímali sme mozog, aby sme videli ako odpovedá,
keď počujete smiech.
Je to veľmi nudný experiment.
Púšťali sme ľuďom smiech pravý a hraný.
Nepovedali sme im, že ide o výskum smiechu.
Pridali sme ďalšie zvuky, aby sme ich zmiatli
a oni len ležali a počúvali zvuky.
Nekázali sme im nič robiť.
Napriek tomu, keď počujete pravý smiech, a keď počujete hraný,
mozog odpovedá odlišným spôsobom,
výrazne odlišným.
Modrou vyznačené oblasti, nachádzajúce sa v sluchovej kôre,
sú oblasti mozgu, ktoré odpovedajú viac na pravý smiech
a zdá sa, že to je aj dôvod,
keď počujete niekoho smiať sa neúmyselne,
počujete zvuky, ktoré nikdy nepočuť v inom kontexte.
Je to jednoznačné
a zdá sa, že je to spojené s lepším sluchovým spracovaním
týchto nových zvukov.
Naopak, keď počujete niekoho hraný smiech,
uvidíte tieto oblasti vyznačené ružovou,
ktoré zobrazujú oblasti mozgu spojené s uvažovaním,
myslením na to, čo si myslí niekto iný.
A podľa mňa to znamená,
že aj keď vám skenujú mozog, čo je nudné
a nie veľmi zaujímavé,
keď počujete niekoho robiť „A ha ha ha ha ha“,
snažíte sa zistiť, na čom sa smeje.
Smiech má vždy zmysel.
Vždy sa mu snažíte porozumieť v kontexte,
aj keď, čo sa týka vás v danom momente
s vami nemá nič spoločné,
stále chcete vedieť, prečo sa tí ľudia smejú.
My sme teraz mali príležitosť pozrieť sa, ako ľudia počujú pravý a hraný smiech
s ohľadom na vek.
Spolu s Kráľovskou spoločnosťou sme urobili online experiment,
v ktorom sme sa pýtali ľudí len dve otázky.
Najprv si vypočuli ukážky smiechu
a museli povedať, či znejú ako smiech hraný alebo pravý.
Pravý smiech je znázornený červenou a hraný modrou.
Vidíte, že je tam prudký vzostup.
Ako starnete, stále sa zlepšujete v pozorovaní pravého smiechu.
Čiže šesťroční možno skutočne nepočujú rozdiel.
Ale ako časom starnete, zlepšujete sa,
no je zaujímavé, že najlepší výkon v tejto oblasti dosiahnete
až koncom 30-tich a začiatkom 40-tich rokov.
Smiech nechápete úplne v čase, keď ste v puberte.
Smiech nechápete úplne v čase, keď sa končí vývoj mozgu,
na konci vášho dospievania.
O smiechu sa učíte počas vášho celého života mladého dospelého.
Ak by sme zmenili otázku: a teraz nám povedzte, nie ako
zvuk znie ohľadom pravosti a predstierania,
ale ako veľmi vás tento smiech chce prinútiť smiať,
aký nákazlivý sa vám zdá, vidíme iné výsledky.
Teraz, čím ste mladší,
tým viac sa chcete pripojiť, keď počujete smiech.
Spomeňte si, ako som ja smiala s rodičmi, aj keď som netušila, čo sa deje.
Tam si to môžete všimnúť.
Teda každý, mladý či starý,
považuje pravý smiech za nákazlivejší ako smiech hraný,
ale ako starnete, všetko sa vám zdá menej nákazlivé.
Nuž, buď sa všetci vekom stávame mrzutejšími,
alebo to môže znamenať, že keď lepšie chápete smiech,
a zlepšujete sa v tom,
potrebujete viac ako počuť smiech iných, aby ste sa smiali.
Potrebujete spoločenský základ.
Máme teda veľmi zaujímavé správanie,
o ktorom máme veľa nesprávnych predpokladov,
ale ja už vlastne vidím v smiechu viac,
je to dôležitá spoločenská emócia, ktorú si treba všímať,
pretože sa ukazuje, že ľudia sa mimoriadne odlišujú,
čo sa týka používania smiechu.
Vychádza výborná zbierka výskumov
z laboratória Roberta Levensona v Kalifornii,
kde pracuje na dlhodobej štúdii s pármi.
Privedie do laboratória zosobášené páry, mužov a ženy,
a nariadi im stresujúci rozhovor,
zatiaľ čo ich pripojí k polygrafu, aby videl, kedy začínajú byť v strese.
Takže tam máte tých dvoch a on povie manželovi:
„Povedzte mi o niečom, čo vaša žena robí a vás to irituje.“
A to vidíte okamžite,
len si to rýchlo prebehnite v mysli, vy a váš partner,
viete si predstaviť, že každý je trochu v strese už od začiatku.
Fyzicky môžete vidieť ako ľudia viac podliehajú stresu.
On zistil, že páry, ktoré zvládajú pocit stresu so smiechom,
s pozitívnymi emóciami ako je smiech,
nielenže okamžite sú menej v strese,
fyzicky sa cítia lepšie,
spoločne túto nepríjemnú situáciu lepšie zvládajú,
sú takisto páry, ktoré označujú
svoje vzťahy za vysoko uspokojivé
a dlhšie spolu vydržia.
V podstate, keď sa pozriete na blízke vzťahy,
smiech je mimoriadne užitočný ukazovateľ,
ako ľudia spolu ovládajú svoje emócie.
Nielenže ho na seba navzájom vysielame, aby sme ukázali, že sa máme radi,
ale spoločne sa takto aj cítime lepšie.
Nemyslím si, že toto sa obmedzuje len na romantické vzťahy.
Myslím si, že je to charakteristické
pre blízke emocionálne vzťahy, také, ako môžete mať s priateľmi,
ako vysvetľuje moje ďalšie video,
ktoré dali na YouTube istí mladí muži z bývalého Východného Nemecka,
o tom, ako robili video, aby spropagovali svoju heavymetalovú kapelu,
je to extrémne „mačovské“, atmosféra je veľmi vážna
a chcem, aby ste si všimli, čo sa stane, čo sa týka smiechu,
keď veci nevyjdú,
ako rýchlo sa to stane a ako to zmení atmosféru.
Je mu zima. Ide sa zmáčať. Má na sebe plavky,
má uterák.
Ľad.
Čo by sa tak mohlo stať?
Začína video.
Vážna nálada.
A jeho priatelia sa už smejú. Smejú sa naozaj riadne.
On sa ešte nesmeje.
(smiech)
Teraz sa začína smiať.
A teraz sú už všetci hotoví.
(smiech)
Váľajú sa po zemi.
(smiech)
Veľmi sa mi na tom páči, aké je to celé strašne vážne,
pokým naskočí na ľad, a akonáhle ho neprerazí
ale nie je tam všade krv a netrčia kosti,
jeho priatelia sa začnú smiať.
A predstavte si, že by to zahral a povedal:
„Nie vážne, Heinrich, myslím, že som si zlomil nohu.“
To by nás nebavilo pozerať. Bolo by to stresujúce.
Alebo keby tam pobiehal s viditeľne zlomenou nohou a smiechom
a jeho kamoši by vraveli: „Heinrich, musíme ísť do nemocnice“,
to by tiež nebolo vtipné.
Skutočnosť, že smiech funguje,
dostal ho z bolestivej, trápnej, náročnej situácie
do situácie smiešnej, do tej, na ktorej sa vlastne bavíme,
je práve to jeho zaujímavé využitie,
a práve to sa deje po celý čas.
Napríklad si pamätám, že čosi podobné sa stalo
na pohrebe môjho otca.
Neskákali sme tam na ľad v spodnej bielizni.
Nie sme Kanaďania.
(smiech) (potlesk)
Tieto udalosti sú vždy náročné.
S jedným príbuzným bolo ťažko, mojej mame nebolo dobre
a pamätám si, že tesne predtým, ako to celé začalo,
som rozprávala o tom, ako sa niečo stalo v sitkome zo 70. rokov,
a vtedy som si pomyslela, neviem prečo toto robím,
a uvedomila som si,
že som hľadala niekde niečo,
čo by som mohla použiť, aby sme sa spolu zasmiali.
Je to základná reakcia, nájsť dôvod, pre ktorý to môžeme urobiť.
Môžeme sa spolu zasmiať. Dostaneme sa cez to.
Budeme v poriadku.
A v podstate, všetci to tak robíme po celý čas.
Robíte to tak často, že si to ani nevšímate.
Každý podceňuje, ako často sa smeje,
a keď sa s ľuďmi smejete, robíte niečo,
čo vám umožňuje prístup k dávnemu evolučnému systému,
ktorý sa u cicavcov vyvinul, aby si vytvorili a udržali sociálne väzby,
a zjavne aj na ovládanie emócií, aby sme sa cítili lepšie.
Nie je to špecifické len pre ľudí, je to skutočne dávne správanie,
ktoré nám naozaj pomáha ovládať, ako sa cítime, a cítiť sa lepšie.
Inými slovami, keď dôjde na smiech,
ty a ja, bejby, nie sme nič iné ako cicavce. (smiech)
Ďakujem.
Ďakujem. (potlesk)