Tip:
Highlight text to annotate it
X
Dobrý deň, ja som veľmi rada, že ste si prišli vypočuť aj takúto prednášku alebo náš príbeh o našom projekte.
My sme si s Jurom, s mojím frajerom, ktorého pozdravujem, spustili pred časom taký projekt.
Niekedy, keď sme v ňom teraz totálne zahrabaní až po uši
a nestíhame sa vlastne ani porozprávať, tak si ani neuvedomujeme, čo sme to vlastne spáchali
a čo sa to vlastne stalo
a pripomenú nám to presne také udalosti ako je táto, že nás pozvali na TEDx,
a tak nám to trošku pripomenie, že hm asi to nie je úplná blbosť, čo sme zriešili.
A celé sa to vlastne začalo tým, že mne sa asi 4 roky dozadu
jedno leto proste pokazili náušnice.
To bolo proste tak, že sa zošúchal na nich motív,
boli to obyčajné nejaké plastové krúžky, masovo vyrábaná kupovaná bižutéria.
Pokazil sa motív, zošúchal sa a keďže mi ich bolo ľúto,
boli moje obľúbené, tak som si ich nejako opravila.
Proste som tam niečo nalepila, niečo dokreslila, zalakovala som to s lakom na nechty, s priesvitným,
a strašne spokojná som s nimi vybehla na hudobný festival Pohoda, ktorý určite všetci poznáte.
A tam vlastne v jednom stánku,
ktorý je vlastne kamenný obchod v Prahe,
môj obľúbený, kde som si chodila nakupovať alternatívnu módu,
kde som cestovala si nakupovať veci, ktoré sa mi páčili,
sa mi prihovorila majiteľka obchodu, proste mladá kočka, ktorá mi povedala, že ak tie náušnice vyrábam,
tak by ich veľmi rada predávala vo svojom obchode.
Pre mňa to v tom období bol veľmi príjemný kopanec a motivácia,
ja som mala v sebe také tendencie,
ale v istom období som ich proste zavrela, zavrela som nejak tie dosky za tým,
že ja nebudem proste robiť odev, nebude robiť tvorbu módnu,
som obyčajné malé dievča z Trnavy a nikdy sa v tejto oblasti nepresadím.
Robila som administratívu, pracovala som proste ako úplne že normálne človek v kancelárii.
A toto bolo po rokoch, kedy som to už mala v sebe také uzavreté
a ukončenú akoby túto éru, taká veľmi príjemná motivácia.
Niekto prejavil záujem o to, čo robím.
A mňa to nakoplo, ja som proste človek, ktorý je perfekcionista, čiže začala som hľadať techniky, začala som hľadať metódy,
dlho to trvalo, asi pol roka.
Prvé náušnice boli papierové
a obťažovala som nimi moje kamarátky, za čo sa im dnes ospravedlňujem, že som ich nútila nosiť také príšernosti.
Ale po čase som to vypilovala, hľadala som metódy
a vzniklo proste niečo takéto a boli to iba také hračky, ja sa to ani neodvažujem nazývať šperky,
nikto by to z profesionálnych šperkárov šperkom nenazval
a boli to také srandy.
A strašne ma to bavilo
a stávali sa mi s tým také postupy, že najprv som obťažovala tie kamarátky, potom si to začali kupovať kamarátkine kamarátky,
potom si to začali kupovať neznáme baby,
potom som sa odvážila prvú várku odniesť do nejakého kamenného obchodu,
kde som po ceste naspäť strašne plakala, lebo mi bolo hrozne ľúto, že som tam nechala tie svoje deti,
s ktorými som sa vyhrala. Tak som išla z obchodu a kvapkali mi slzy ako hrachy
a v podstate mala som byť šťastná, že prejavili o to záujem,
ale na druhej strane mi bolo hrozne ľúto, že tá marža, ktorá je v kamenných obchodoch a ktorá je prirodzená,
pretože keď máte obchod v centre Bratislavy, tak platíte nenormálny nájom
a musíte mať šialenú maržu,
bola tak obrovská, že ti moje náušnice sa dostali na ceny, kedy si ich nemohli dovoliť kupovať slovenské baby
a ja som chcela, aby si ich kupovali slovenské baby,
aby mali niečo pekné, ničo originálne.
A niekedy v tom období proste nabehol Juraj s myšlienkou,
že tak ja ti spravím nejaký webshop a budeš to predávať cez internet.
Tak Juro spravil webshop, tak vznikol prvý šialený shop s kančíkom
a bol taký farebný, taký veselý a bolo na ňom proste fajn.
Vtedy sa tie náušnice začali predávať fakt jak teplé rožky.
My máme k tomu takú story,
volá sa že „máš pokazený web“.
Pretože jednu noc som nahadzovala novú kolekciu, ja som to vždy vyrobila že 20 párov,
v noci som to nahazdovala a ony sa na stránke nezobrazovali.
A ja hovorím Jurovi: „Máš pokazený web!“
A Juro sa proste checkol, pozrel, samozrejme, programátor dôležitý,
že: „Nó, to neni pokazené, ony sa hneď predávajú, jak ich nahadzuješ“.
A to bolo... akože to bolo o polnoci, hej?!
Že tie baby boli úplne vyprahnuté...
Tak mi niekedy v tom období došlo, že toto už nie je normálne,
to nie je iba o mne a o mojej tvorbe,
ale že tu vzniká úžasný priestor aj pre iných ľudí
a priznám sa že aj zištne, lebo ja som to už nestíhala ten dopyt napĺňať. Ja som odišla z roboty,
z normálneho zamestnania, robila som tie náušnice 8 hodín denne, mne to už začínalo liezť na nervy.
Akože normálne, že manufaktúrna robota...
A v tom období som aj spoznala hrozne veľa ľudí, ktorí niečo originálne vyrábali, lebo ak niekto vyrába originalitu,
tak aj kupuje originalitu.
Takže už som mala aj také to gro
a začala som do Jura hustiť, poďme to otvoriť aj pre iných, poď do toho a Juro strašne nechcel,
strašne ma s tým niekam poslal,
že ty si úplne, že naivka, ty si blázon, to nemôže ísť, dobre si to premysli,
a jak ma poslal preč, tak ja som si spravila také kolečko,
po kamarátoch, po známych, po ľuďoch, ktorí robili projekty
a v tom období som sa veľmi veľa rozprávala s ľuďmi
a malo to rôzne podoby. V tom období bolo Sashe chvíľu v mojej hlave kamenný obchod,
s kamarátkou sme si pri víne strašne plánovali jak spustíme kamenný obchod a budeme tam predávať samé originálne handry
a na druhý deň z toho bola kocovina a nič viac
a potom to mal byť neziskový projekt, galéria, kaviareň,
zo všetkého ma ľudia odhovárali,
kvôli byrokracii, kvôli peniazom, kvôli starostiam.
Ja som sa po tom kolečku vrátila k Jurovi
a ten videl, že to už asi myslím vážne,
a tak sa aj on zamyslel a začal to brať vážne
a keď sa grafik, webdizajnér a programátor v jednom zamyslí, tak to trvá rok,
tak my sme si zobrali rok,
kedy sme sa vzdali víkendov, kamarátov, rodičov, vychádzok do prírody, vzájomných vzťahov a začali sme makať
a Juro to potom už chcel proste poňať seriózne
a spustili sme v októbri 2009 ten môj shop, ten môj maličký shop sme otvorili proste pre všetkých,
pre dizajnérov, pre autorov, pre remeselníkov, pre ľudí, ktorých to iba baví,
neselektovali sme podľa kvality, ani podľa veku, ani podľa regiónu.
Skrátka úplne pre všetkých.
Tu sú nejaké čísla, ľudí vždy zaujímajú čísla.
Tak v septembri 2009, keď sme spustili, sme mali nejakého prvého autora,
nejakého prvého predajcu, v podstate ako my ich nazývame,
v októbri ich bolo 35,
v novembri ich bolo 110.
S tým sme počítali, také nejaké čísla sme asi mali v hlave, že ja som vedela, že tu je diera.
Ja som vedela, že ten shop bude mať proste nejakých ľudí, ktorí sa chytia.
Rátali sme s nejakou stovkou, stovkami autorov a predajcov.
Keď sa to potom v druhom roku začalo lámať
a pribúdali stovky
a teda v máji 2010 bolo 570, v novembri 2010 1530,
tak dnes predáva po roku a pol na Sashe.sk,
volá sa to Sashe.sk,
volá sa to podľa... , volá sa to aj podľa mňa, lebo pôvodne to bol môj web mojej značky,
čiže Saša a she, po anglicky že ona,
ale už sme tomu chceli nechať tú návštevnosť, takže má to niečo aj so mnou spoločné,
ale dnes tam predáva vyše 2500 autorov,
takže vyzerá to asi takto dnes.
Potlačili sme tú šialené grafiku do úzadia, aby vynikli tie originálne farebné veci,
a tých 2500 autorov nám tam vytvára úžasnú atmosféru,
to sú všetko kreatívni tvoriví ľudia, ktorí robia veci s láskou,
tie veci sú farebné a pomohli vytvoriť vlastne nejaký svet v svete,
kde sa dá uniknúť pred tou šedivou realitou a urobiť si tam každý deň tú dobrú náladu
a to považujeme za veľký úspech toho projektu,
že nevznikol len shop o 2500 autoroch a ich stotisíc produktoch,
na slovenské pomery veľká vec,
ale vznikla komunita ľudí, ktorí sa chcú stretávať, ktorí sa chcú rozprávať, ktorí chcú robiť eventy,
ktorí si navzájom radia,
a to považujeme za najväčší úspech, že okrem predaja ako takého, je tam komunita ľudí a je tam farebný svet.
Asi všetci pociťujete niekedy preťaženosť z práce, všetci hľadáte nejaké úniky,
ja sama obdivujem ľudí, ktorí sa odsťahujú niekam na lazy a tam chovajú kozy
a pestujú zeleninu a úplne že proste uniknú
a nie každý z nás má teda možnosť sa niekam odsťahovať a utiecť.
A také tie malé úniky hľadáme každý deň, nejakou svojou cestou.
A jedným z veľmi jednoduchých a veľmi efektívnych únikov môže byť aj tvorba
a uniknúť si do tvorby je strašne fajn. Možno že si pamätáte také tie pocity z detstva,
keď ste, už ste to možno dávno nerobili, možno od základky mnohí z vás niečo netvorili.
Ja som si istá, že sú tu ľudia, ktorí od základnej školy nechytili do ruky nožnice, nelepili,
taký ten pocit, keď tvoríte až si pomáhate s vyplazeným jazykom a úplne zabudnete na realitu a pracujú ruky a nepracuje hlava
a nefungujete tým bežným spôsobom ako každodenne rutinne v práci.
Tak ten pocit dávame, aj my dávame možno priestor a motiváciu na to, aby si to ľudia skúsili,
lebo tvoriť je skvelé,
tvorenie je úžasný relax, je to dokonca arteterapia by som povedala, ľudia si oddychujú,
ale má to ešte aj ďalší level, to je ten, že keď niečo vyrobíte,
možno sa to niekomu zapáči
a to je už tá autorská hrdosť,
pamätám si proste totálnu eufóriu, môj asi najkrajší pocit bol,
keď som niekde išla po Michalskej ulici
a stretla som babu, zbadala som úplne cudziu holku, ktorá mala na ušiach moje náušnice,
to bol pocit, že kus mňa kráča na cudzom človeku.
Ja som nevedela, či sa mám za ňou rozbehnúť a obťažovať ju,
že to je moje, to som ja, to je kus mňa na tebe,
tak som sa iba tak za ňou pozerala a bolo to strašne fajn.
A takých ľudí vlastne, ktorí majú možnosť dosiahnuť tento pocit cez to, je veľa a dostávajú spätnú väzbu
a môžu vlastne sa rozvíjať v tej tvorbe,
lebo to je pre autora strašne dôležité, nerobiť do zásuvky,
nerobiť doma do šuplíka, že nikto to neuvidí, motivácia ide dole,
ale práve že idú ***, rastú,
dostávajú kritiku, pozitívnu,
možno niekedy negatívnu, posúva ich to, skrátka ta tvorba sa vyvíja.
Príklad, z tých 2501,
naša, takou tou marketingovou rečou top predajkyňa,
proste holka, ktorá má u nás na konte predaných 680 párov náušníc,
začínala pred rokom a pol u nás navliekaním korálok na šnúrku,
ale robila to dobre, robila to pekne, babám sa to páčilo,
ale ona sa nezastavila,
ona investovala tie peniaze, ktoré zarobila,
zlepšovala techniku, spravila si kurzy,
mohla si začať nakupovať materiál,
mohla začať sa zlepšovať a ona začala tepať kov,
zasádzať doňho drahé kamene a dnes proste vyrába profesionálny šperk
a tou tvorbou sa živí.
Človek, pre ktorého to bol koníček, sa dnes tou tvorbou živí.
A mňa na tom všetkom úplne najviac baví to, že to sú príbehy ľudí,
ktorí, to sú všetko Sashe ľudia, toto čo tam vidíte, to sú profilové fotky ľudí z webu,
tých 2500 ľudí, možno ich tam nie je 2500, možno viac, možno menej, možno za túto chvíľu, čo sa tu rozprávame, pár autorov pribudlo.
Pár desiatok vecí sa predalo.
Mňa najviac baví, že to sú životy vlastne tých ľudí,
ktoré sa premietajú aj cez ten web, sú to ich príbehy.
A ak vás čokoľvek z toho, o čom tu vlastne teraz hovorím, nejakým spôsobom zaujalo
a hľadáte vy cestu a teraz si hovoríte no dobre, ale ako na to- a kde- a kde si to skúsim-
a ja neviem,
tak keď pôjdete na prestávku,
tak rovno za dverami tejto miestnosti sme pripravili pre vás tvorivé workshopy,
niečo, kde si môžete konečne vyskúšať to, čo ste si možno neskúsili desať, dvadsať, pätnásť rokov od základky
a budete zase lepiť lepidlom a budete strihať nožničkami
a budete si vytvárať niečo kreatívne, možno že sa zapatlete od farby,
ja by som každého z vás dnes chcela vidieť, ako si vetrá tú hlavu tým tvorením a baví sa a
možno pri tom vyplazuje jazyk a úplne sa zabúda niekde,
pretože z toho môžu vzniknúť veci
možno na takejto úrovni a možno nie, možno z toho bude iba hra,
možno vám bude len chvíľu dobre
a na chvíľu zabudnete na bežné povinnosti.
Tak ja mám ešte dve minúty a možno to skončím skôr, ale toto sú nejaké veci zo Sashe,
tak len tak na záver.
Tak keď vás to baví, tak aj toto z toho môže vzniknúť.
To je všetko.