Tip:
Highlight text to annotate it
X
Dnes budem hovoriť o vzt'ahu
medzi vedou a ľudskými hodnotami.
V súčasnosti je všeobecne známe, že
otázky morálky --
otázky dobra a zla, správneho a nesprávneho --
sú otázkami, ku ktorým sa veda oficiálne nevyjadruje.
Myslíme si, že veda nám môže pomôcť
získať to, čo si vážime,
ale nikdy nám nemôže povedať, čo by sme si mali vážiť.
V nadväznosti na to, väčšina ľudí -- myslím, že väčšina ľudí,
zrejme aj tu prítomných, si myslí, že veda nikdy neodpovie
na najdôležitejšie otázky v živote človeka,
otázky ako: „Kvôli čomu sa oplatí žiť?"
„Kvôli čomu sa oplatí zomrieť?"
„Čo je podstatou usporiadaného života?''
Takže budem tvrdiť,
že toto je klam -- že oddelenie
vedy od ľudských hodnôt je klam,
a v podstate dosť nebezpečný
v tejto etape dejín ľudstva.
Často sa hovorí, že veda
nám nemôže poskytnúť základ pre morálku a ľudské hodnoty,
pretože veda sa zaoberá faktami,
a fakty a hodnoty zdanlivo patria do dosť rozdielnych oblastí.
Často si myslíme, že neexistuje nijaký návod
na to, ako svet existuje,
a ktorý by nám povedal aký by svet mal byt.
Ale ja si myslím, že tomu tak nie je.
Hodnoty predstavujú určitý druh faktu.
Sú to fakty o blahu rozumných bytostí.
Prečo nemáme etické záväzky voči kameňom?
Prečo necítime súcit s kameňmi?
Je to preto, že si nemyslíme, že kamene môžu trpieť. A ak sa viac
zaujímame o nám príbuzných cicavcov
než o hmyz, a to sa zaujímame,
je to preto, že sú podľa nás vo väčšej miere vystavené
potenciálnemu prívalu šťastia a utrpenia.
Kľúčová vec, ktorá by nemala uniknúť našej poroznosti,
je, že toto je konkrétne tvrdenie.
Je to niečo, v čom môžeme mať pravdu alebo sa mýliť. A ak sme
zle pochopili vzťah medzi biologickou zložitosťou
a možnosťami skúsenosti,
tak potom sa môžeme mýliť v uvažovaní o vnútornom živote hmyzu.
Neexistuje nijaké poňatie,
nijaký výklad ľudskej morálky
a ľudských hodnôt, s ktorými som sa doposiaľ stretol,
ktorý by v určitom bode nebol redukovateľný
na obavy o skúsenosti vedomia
a jeho možné zmeny.
Aj keď pramenia Vaše hodnoty z náboženstva,
aj keď si myslíte, že dobro a zlo sa napokon
spája s okolnost'ami po smrti --
buď je to večné šťastie s Bohom
alebo večné utrpenie v pekle --
stále sa obávate o vedomie a jeho zmeny.
Tvrdiť, že takéto zmeny môžu pretrvávať aj po smrti
je samo o sebe konkrétnym tvrdením,
ktoré, samozrejme, môže alebo nemusí byť pravdivé.
Keď hovoríme o podmienkach spokojného bytia
v tomto živote, pre ľudstvo,
vieme, že existuje kontinuum takýchto faktov.
Vieme, že je možné žiť v skrachovanom štáte,
kde všetko, čo nemusí vyjsť, nevyjde --
kde matky nemôžu nasýtiť vlastné deti,
kde cudzinci nemôžu nájsť základ pre mierovú spoluprácu,
kde ľudia sú bez rozdielu zavraždení.
Vieme, že je možné v tomto kontínuu pokračovať
smerom k niečomu viac idylickejšiemu,
k miestu kde konferencia ako táto je dokonca možná.
Vieme -- my vieme --
že existujú správne a nesprávne odpovede
na to, ako sa v tomto priestore pohybovať.
Bolo by pridanie cholery do vody dobrým napadom?
Zrejme nie.
Bolo by dobré, keby ľudia verili v uhrančivý pohľad,
a keď by sa im stali zlé veci, tak by
mohli okamžite obviniť svojich susedov? Zrejme nie...
Sú nám známe pravdy
o tom, ako ľudská komunita prosperuje,
či už im rozumieme alebo nie.
Morálka sa na ne vzťahuje.
Takže keď hovoríme o hodnotách, hovoríme o faktoch.
Naše miesto vo svete môže byť chápané na rôznych úrovniach --
v rozmedzí od úrovne genómu
po úroveň ekonomických systémov
a politických dohôd.
Ale ak budeme hovoriť o ľudskom blahu,
budeme nevyhnutne hovoriť o ľudskom mozgu.
Pretože vieme, že naše poznanie sveta a nás v rámci neho
sa deje v našom mozgu --
čokoľvek sa už stane po smrti.
Ak aj samovražedný útočník dostane v posmrtnom živote 72 panien,
v tomto živote, jeho osobnosť --
jeho dosť poľutovaniahodná osobnosť --
je produktom jeho mozgu.
Tým pádom -- prínos kultúry--
ak nás kultúra mení, a ona nás mení,
mení nás tým, že mení naše mozgy.
A preto, nech sa dejú akékoľvek zmeny v kultúre,
v tom ako ľudstvo prosperuje,
môže to, aspoň v princípe, byť chápané
v súvislosti s pokrokom vo vede o ľudskej mysli --
neurológii, psychológii a tak ďalej...
Takže, čo tvrdím je, že
hodnota je redukovateľná na fakty --
fakty o vedomej skúsenosti --
vedomých bytostí.
Preto si dokážeme predstaviť priestor
možných zmien v skúsenosti týchto bytostí.
Myslím, že je to niečo ako morálna krajina
s vrcholmi a údoliami, ktoré sa zhodujú
s rozdielmi v pocite blaha vedomých bytostí,
tak v osobnom, ako aj v kolektívnom.
Jedna vec, ktorá stojí za povšimnutie, je,
že pravdepodobne existujú stavy ľudského blaha,
ktoré zriedkavo dosiahneme, ktoré dosiahnu len niektorí z nás.
Tie čakajú, kým ich objavíme.
Možno niektoré z týchto stavov je možné náležite nazvať
mystické alebo duchovné.
Možno existujú iné stavy, ktoré ale dosiahnuť nemôžeme
kvôli tomu, ako sú naše mysle štrukturované,
ale iné mysle by ich eventuálne dosiahnuť mohli.
Teraz by som Vám rád objasnil, čo netvrdím. Netvrdím,
ze veda zaručene zmapuje tento priestor
alebo že veda odpovie na každú
možnú morálnu otázku.
Napríklad si nemyslím, že jedného dňa sa budete pýtať
superpočítača, či by ste mali mať druhé dieťa alebo nie,
alebo či by sme mali napadnúť nukleárne zariadenia Iránu,
alebo či je možné si odpočítať celkové výdavky na TED ako firemné náklady.
(Smiech)
Ale ak otázky ovplyvňujú ľudské blaho,
tak potom máju odpovede, či už ich môžeme nájsť alebo nie.
Len tým, že to pripustíme --
len tým, že pripustíme, že existujú správne a nesprávne odpovede
na otázku o ľudskej prosperite --
sa zmení spôsob, akým hovoríme o morálke,
a zmenia sa naše očakávania
ohľadom ľudskej spolupráce v budúcnosti.
Napríklad v Amerike je 21 štátov,
v ktorých sú fyzické tresty v školách legálne.
Kde je legálne, že učiteľ udrie dieťa s trstenicou tak rázne,
že mu spôsobí rozsiahle modriny a dokonca rany na koži.
Stovky tisí*** detí sú naneštastie
tomu vystavené každý rok.
Myslím, že polohy týchto osvietených oblastí Vás zrejme neprekvapia.
Nehovoríme o Konektikate.
Rozumné vysvetlenie pre toho chovanie je explicitne náboženské.
Sám Stvoriteľ vesmíru
nám povedal, aby sme nešetrili trstenicu
zo strachu, že by sme rozmaznali dieťa.
Uvedené v Prísloviach 13 a 20, a myslím, že aj 23.
Môžeme si položiť jasnú otázku:
Je to dobrý nápad, vo všeobecnosti,
vystaviť deti bolesti,
násiliu a verejnému ponižovaniu,
aby sme tým zabezpečili ich zdravý citový vývoj
a slušné správanie?
(Smiech)
Je nejaká pochybnosť o tom,
že táto otázka má odpoveď
a že je dôležitá?
Teraz sa mnohí z Vás môžu obávať,
že predstava o blahu naozaj nie je definovaná
a mala by byť, ako sa zdá, opätovne prehodnotená.
Aké je teda
objektívne chápanie blaha?
Predstavme si analogicky chápanie fyzického zdravia.
Chápanie fyzického zdravia nie je definované.
Ako sme práve počuli od Michaela Spectera, postupom rokov sa zmenilo.
Keď bola vytesaná táto socha
priemerná dĺžka života bola okolo 30 rokov.
Vo vyspelých krajinách je to v súčasnosti okolo 80 rokov.
Možno príde čas, keď sa naše genómy zmiešajú
takým spôsobom, že neschopnosť bežať maratón
vo veku 200 rokov bude považovaná za hlbokú invaliditu.
Ak budete v takom stave, ľudia Vám budú posielať dary.
(Smiech)
Všimnite si, že skutočnosť, že chápanie zdravia
je otvorené, skutočne otvorené na prehodnotenie,
ho nerobí prázdnym pojmom.
Rozdiel medzi zdravým človekom
a mŕtvym
je tak jasný a závažný ako akýkoľvek, ktorý zaznamenáme vo vede.
Ďalšia vec, ktorú je potrebné si povšimnúť je, že na tzv. území morálky môže byť mnoho vrcholov.
Môže ísť o ekvivalentné spôsoby ako prosperovať;
môže ísť o ekvivalentné spôsoby ako usporiadať ľudskú spoločnosť
tak, aby sa tým maximalizovala ľudská prosperita.
Prečo by toto
neoslabilo objektívnu morálku?
Dobre, zamyslime sa *** tým, ako hovoríme o jedle:
Nikdy by som sa nepokúšal presviedčať Vás,
že existuje iba jedno zdravé jedlo.
Je nepochybne cela škála surovín,
ktoré sú zložkami zdravej stravy.
Ale predsa len existuje jasný rozdiel
medzi jedlom a jedom.
Skutočnosť, že je vel'a správnych odpovedí
na otázku: „Čo je jedlo?,"
nás nenúti povedať, že
neexistujú pravdy, ktoré by boli známe, o ľudskej výžive.
Mnohí ľudia sa obávajú, že
všeobecná morálka by si vyžadovala
morálne pravidlá, ktoré by nepripustili žiadne výnimky.
Tak napríklad, ak je klamať naozaj zlé
potom to musí byť zlé vždy,
a ak dokážete nájsť výnimku,
tak potom neexistuje nič také ako morálna pravda.
Prečo by sme si to mysleli?
Zoberme si analogicky hru šach.
Ak teda viete dobre hrať šach,
zásadu ako: „Nestrat' svoju kráľovnú,''
je veľmi dobré dodržať.
Ale jasne pripúšťa aj výnimky.
Sú momenty, pri ktorých je strata kráľovnej najlepšia vec, akú môžete urobit'.
Sú momenty, kedy je to jediná dobrá vec, ktorú môžete urobiť.
A pritom je šach doménou dokonalej objektivity.
Skutočnosť, že v ňom existujú výnimky,
na tom vôbec nič nemení.
Toto nás vedie k istým ťahom,
ktoré sú ľudia náchylní robiť v morálnej oblasti.
Zoberme si veľký problém ženských tiel.
Čo s nimi môžeme urobiť?
No, je jedna vec, ktorú môžeme urobiť,
môžeme ich zakryt'.
Naša vzdelaná spoločnosť vo všeobecnosti zastáva názor,
že aj keď sa nám to nemusí páčiť,
môžeme to považovať za „nesprávne"
v Bostone alebo Palo Alte.
Kto sme, aby sme tvrdili,
že hrdí potomkovia starovekej kultúry
konajú nesprávne, ak nútia svoje ženy a dcéry
žiť zahalené v habitoch?
A kto sme, aby sme mohli tvrdiť, že konajú nesprávne,
ak ich s uspokojením bijú oceľovým káblom
alebo im šplechnú do tvári kyselinu z akumulátora
ak odmietnu veľkú poctu byt' takýmto spôsobom obmedzované?
Kto sme, aby sme to nemohli povedať?
Kto sme, aby sme predstierali,
že vieme tak žalostne málo o ľudskom blahu,
že nesmieme odsudzovať takéto konanie?
Nehovorím o dobrovoľnom nosení závoja --
podľa mňa, ženy by mali nosiť čokoľvek, čo nosiť chcú.
Čo ale znamená „dobrovoľný"
v komunite, kde,
keď je dievča znásilnené,
prvou reakciou jej otca
je zabit' ju a zbaviť ju tak hanby?
Uvažujte o tom aspoň na okamih.
Vaša dcéra je znásilnená
a čo chcete urobiť vy je... zabiť ju.
Aké sú šance, že toto predstavuje
vrchol ľudského blaha?
Tvrdiť to, neznamená tvrdiť, že v našej spoločnosti
máme dokonalé riešenie.
Napríklad,
toto je to, čo vidíme vo všetkých novinových stánkoch
v civilizovanom svete.
Priznajme si, že veľa mužov
by na pochopenie nevhodnosti týchto obrázkov potrebovalo titul z filozofie.
(Smiech)
Ak ale uvažujeme,
môžeme sa opýtat':
„Je toto dokonalé vyjadrenie
psychologickej rovnováhy
s ohľadom na premenné ako sú mladosť, krása a ženské telá?''
Myslím tým, je toto optimálne prostredie
na výchovu našich detí?
Zrejme nie. OK, možno existuje nejaké miesto
na tejto stupnici
medzi týmito dvoma extrémami,
ktoré predstavuje miesto určitej rovnováhy.
(Potlesk)
Možno je vel'a takých miest --
opäť prostredníctvom iných zmien v ľudskej kultúre
môže vzniknúť veľa vrcholov v morálnej oblasti.
Našej pozornosti však nesmie uniknúť, že tým pádom bude
omnoho viac spôsobov, ako nebyť na vrchole.
Z môjho pohľadu je iróniou,
že jediní ľudia, ktorí so mnou zdanlivo vo všeobecnosti súhlasia,
a ktorí si myslia, že na otázky morálky existujú správne a nesprávne odpovede
sú náboženskí demagógovia akéhokoľvek druhu.
Samozrejme sa domnievajú, že ich odpovede na otázky morálky sú správne,
pretože tieto odpovede im sprostredkoval istý hlas zhora,
nie preto, že by inteligentne analyzovali príčiny
a podmienky blaha ľudí a zvierat.
V skutočnosti, odolnosť náboženstva
ako šošovky, cez ktorú väčšina ľudí nazerá na otázky morálky,
izolovala množstvo rozhovorov o morálke
od skutočných otázok pojednávajúcich o utrpení ľudí a zvierat.
Z tohto dôvodu trávime náš čas
rozprávaním sa o veciach ako sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia
a nie o genocíde alebo nukleárnych zbraniach
alebo o chudobe a iných nesmierne dôležitých záležitostiach.
Demagógovia však majú pravdu v jednej veci, potrebujeme
univerzálne chápanie ľudských hodnôt.
Čo tomu stojí v ceste?
Jedna vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že
robíme niečo iné, keď hovoríme o morálke --
obzvlášť ľudia sekulárneho, akademického a vedeckého zamerania.
Keď hovoríme o morálke, vážime si rôzne názory
spôsobom, akým to nerobíme v žiadnej inej oblasti nášho života.
Tak napríklad: Dalai Lama každé ráno vstane
meditujúc o súcite
mysliac si, že pomoc inému je neodlučiteľnou zložkou
ľudského šťastia.
Na druhej strane si zoberme niekoho ako je Ted Bundy.
Ted Bundy veľmi rád unášal, znásilňoval,
mučil a zabíjal mladé ženy.
Takže tu máme skutočne rozdielne názory
na to, ako účelne tráviť svoj voľný čas.
(Smiech)
Väčšina západných intelektuálov
sa pozerá na túto situáciu
so slovami: „V podstate neexistuje nič, v čom by bolo konanie Dalai Lamu
jednoznačne správne -- jednoznačne správne --
alebo u Teda Bundyho jednoznačne nesprávne,
čo umožňuje živú diskusiu,
ktorá potenciálne spadá do kompetencie vedy.
Jeden má rád čokoládovú, druhý vanilkovú.
Neexistuje nič, čo by mohol jeden druhému povedať,
aby ho presvedčil."
Za povšimnutie stojí, že toto vo vede nerobíme.
Naľavo máte Edwarda Wittena.
Je to teoretický fyzik zaoberajúci sa teóriou strún.
Ak sa opýtate najschopnejších fyzikov v okolí,
kto je najschopnejším fyzikom v okolí,
na základe mojej skúsenosti, polovica z nich odpovie Ed Witten.
Druhá polovica Vám povie, že túto otázku nemajú radi.
(Smiech)
Čo by sa teda stalo, keby som sa objavil na konferencii fyzikov
a povedal: „Teória strún je nesprávna.
Nerezonuje vo mne. Nepredstavuje môj výber
nazerania na svet v takom malom meradle.
Nie som jej stúpencom."
(Smiech)
Nuž, nakoľko nie som fyzik, nič by sa nestalo,
nerozumiem teórii strún.
Som Tedom Bundym teórie strún.
(Smiech)
Nechcel by som patriť do žiadneho klubu teórie strún, ktorý by ma chcel za člena.
A o to práve ide.
Kedykoľvek, keď hovoríme o faktoch,
určité názory musia byť vylúčené.
To je to, čo znamená mať odbornú kvalifikáciu.
To je poznanie, ktoré sa počíta.
Ako sme dospeli k presvedčeniu,
že v oblasti morálky neexistuje nič také ako morálna odbornosť
alebo morálny talent či morálna genialita?
Ako sme dospeli k presvedčeniu,
že každý názor je potrebne brať do úvahy?
Ako sme dospeli k presvedčeniu,
že každá kultúra má svoj názor
na tieto témy, ktoré sú hodné úvah?
Má Taliban
nejaký názor na fyziku,
ktorý stojí za zváženie? Nie.
(Smiech)
Prečo nie je jeho ignorancia menej zjavná
aj pokiaľ ide o predmet ľudského blaha?
(Potlesk)
Myslím si, že toto je to, čo svet teraz potrebuje.
Potrebuje ľudí, ako sme my, aby prijali
že existujú správne a nesprávne odpovede
na otázku ľudskej prosperity ako aj to,
že sa morálka vzťahuje
na oblasť faktov.
Je možne,
pokiaľ ide o jednotlivcov, ale aj o celé spoločenstvá,
aby sa zaujímali o nesprávne veci:
Čo znamená, že je možné
mať názory a túžby, ktoré spoľahlivo vedú
ku zbytočnému ľudskému utrpeniu.
Iba samotné akceptovanie uvedeného zmení náš prejav o morálke.
Žijeme vo svete, v ktorom
hranice medzi národmi znamenajú čím ďalej tým menej
a jedného dňa nebudú znamenať nič.
Žijeme vo svete plnom deštruktívnych technológií,
a ich objavenie nemožno zobrať späť.
Vždy bude jednoduchšie
rozbiť veci, ako ich opraviť.
Preto sa mi zdá *** slnko jasnejšie,
že nemôžeme naďalej
rešpektovať a tolerovať
obrovské rozdiely v chápaní ľudského blahobytu,
tak, ako nemôžeme rešpektovať a tolerovať obrovské rozdiely
v názoroch na to, ako sa šíry ochorenie,
alebo v názoroch na bezpečnostné štandardy budov a lietadiel.
Jednoducho sa musíme zhodnúť
na odpovediach, ktoré dávame na najdôležitejšie otázky ľudského života.
Aby to bolo možné, musíme pripustiť, že tieto otázky majú odpovede.
Veľmi pekne Vám ďakujem.
(Potlesk)
Chris Anderson: Tak, to bola citlivá téma.
Či už to počuli diváci tu alebo ľudia kdekoľvek na svete
je možné, že sa niektorí z nich
od rozčúlenia začali kričať.
Zdá sa, že jazyk je tu skutočne dôležitý.
Keď hovoríte o závoji,
hovoríte o ženách odetých v tógach,
žil som v moslimskom svete, hovoril s veľa moslimkami.
Niektoré z nich by Vám povedali niečo iné. Povedali by:
„Nie, viete, toto je oslava
výnimočnosti ženy,
pomáha ju vybudovať a je to výsledkom skutočnosti, že...",
a toto je diskutabilný sofistikovaný psychologický názor, že
„mužskej žiadostivosti sa nedá dôverovať."
Môžete sa venovať konverzácii
s takou ženou bez toho, aby ste pôsobil ako kultúrny imperialista?
Sam Harris: Hej, myslím, že sa to pokúsim zachytiť jednou vetou,
nakoľko čas letí,
ale otázka znie:
Čo je dobrovoľné v prostredí,
kde majú muži určité očakávania,
a kde máte zaručené, že s Vami budú jednať istým spôsobom
ak nie ste zahalení závojom?
Takže, ak by ktokoľvek v tejto miestnosti
chcel nosiť závoj
alebo veľmi zábavný klobúk či si dať potetovať tvár --
myslím, že by sme mali byť slobodní zo svojej vôle robiť čokoľvek, čo chceme,
ale mali by sme byť otvorení voči
obmedzeniam, ktoré sa týkajú týchto žien.
A tak si myslím, že by sme nemali byť takí dôverčiví, aby
sme vždy verili ich slovám,
najmä keď je vonku 39 stupňov
a ony nosia burku.
C.A.: Veľa ľudí chce veriť v tento
koncept morálneho pokroku.
Môžete sa s tým ale vyrovnať?
Myslím, že chápem, keď poviete, že to viete
zladiť so svetom, ktorý sa nestal
jednorozmerným, kde by sme všetci museli uvažovať rovnako.
Načrtnite nám Vašu víziu sveta
o 50 alebo
o 100 rokov dopredu? Ako by ste si predstavovali
svet s rovnováhou morálneho pokroku
a bohatstva.
S.H.: Nuž, myslím, že keď pripustíte,
že sme na ceste smerom k pochopeniu nášho myslenia
na úrovni mozgu podrobnejšie,
potom musíte pripustiť,
že smerujeme k pochopeniu všetkých našich kladných
a zá***ých kvalít
oveľa detailnejšie.
Sme na ceste k pochopeniu pozitívnych sociálnych emócií
ako je empatia a súcit,
sme na ceste k pochopeniu faktorov
ktoré ich vyvolávajú -- či už sú genetické,
či také, ktoré sa týkajú vzájomnej komunikácie,
či už sú to ekonomické systémy.
Až teraz to totiž začíname chápať,
budeme nevyhnutne smerovať
k priestoru faktov.
Všetko nebude celkom tak možné.
Nebude platiť, že keby som
zahaľoval svoju dcéru od jej narodenia,
bude to také správne, ako keby som ju učil
byť sebavedomou a vzdelanou
v prostredí mužov, ktorí túžia po ženách.
Nemyslím, že potrebujeme grant NSF, aby sme vedeli,
že povinné zahaľovanie nie je dobrý nápad --
ale v určitom bode
budeme schopní zoskenovať mozgy všetkých zainteresovaných
a skutočne ich vypočuť.
Ľúbia ľudia v týchto systémoch
svoje dcéry dostatočne?
Myslím, že na to naozaj existujú správne odpovede.
C.A.: Ak sa výsledky dostavujú, a ony sa skutočne dostavujú,
ste pripravení zmeniť váš súčasný inštinktívny úsudok
na niektorú z týchto záležitostí?
S.H.: Nuž áno, prvá modelová situácia z bežnej skúsenosti:
môžete niekoho milovať
v prostredí skutočne iluzionistického hodnotového systému.
Takže možete povedať niečo takéto: „Pretože viem, že môj homosexuálne orientovaný syn
mal namierené rovno do pekla, ak by si našiel priateľa,
odťal som mu hlavu. Bola to tá najsúcitnejšia vec, ktorú som mohol urobiť."
Ak si spojíte všetky tieto jednotlivé časti,
myslím, že by ste pravdepodobne cítili lásku.
Potom by sme však opäť mali hovoriť o
blahu v širšom kontexte.
Sme v tom všetci spolu,
nejde len o jedného muža v extáze,
ktorý sa vyhodí do vzduchu v autobuse.
C.A.: Toto je rozhovor, v ktorom by som skutočne veľmi rád
pokračoval celé hodiny.
Nejde to, tak snáď nabudúce. Ďakujem Vám za to, že ste prišli na konferenciu TED.
S.H.: Bolo mi skutočne cťou. Ďakujem.
(Potlesk)