Tip:
Highlight text to annotate it
X
Som ***šený. Naozaj úžasný TEDx!
Predstavte si, že by sa vám v živote naskytla príležitosť, zamyslieť sa *** otázkou vzdelávania
bez toho, aby ste museli brať ohľad na všetky tie obmedzenia a ťažkosti
spojené so zavádzaním systému vzdelávania v krajine, ako je tá vaša.
Predstavte si, že žijete na bájnom mieste, ako je Kalifornia,
kde vám zákon nepredpisuje, aký systém vzdelávania môžete vytvoriť.
Prestavte si
najlepšie možné prostredie, v akom sa deti môžu učiť,
ak by ste si predstavili tie najúžasnejšie učebné zážitky, a to každý deň.
Predstavte si, že založíte školu s tým, že máte na mysli dve otázky –
dve mocné otázky, ktoré budú predurčovať, akým spôsobom chcete vytvoriť úplne nový typ vzdelávania.
A tie dve otázky znejú:
Odkiaľ sa berú schopnosti?
Ako sa z ľudí stávajú ľudia, ktorých obdivujeme,
ktorí sa dokážu pustiť do akejkoľvek novej výzvy,
ako napríklad Ahmed (Coucha) a jeho TEDxCairo – jeho malá zmena,
ktorá sa stala súčasťou revolúcie Arabskej jari.
Ako vyrastajú ľudia ako Zuzana (Kierufová) a jej vášeň pre tak jednoduchú vec, ako je hlina,
ktorá transformuje ľudské životy a spôsob, akým ľudia vnímajú bývanie.
Tou druhou otázkou je: Existujú nejaké zážitky, ktoré by u detí zvyšovali
náchylnosť k hrdinskému správaniu v ich neskoršom živote?
Udeje sa v detstve niečo, čo z vás spraví takéhoto človeka?
S týmito dvoma otázkami som založil môj letný tábor.
A bol to môj tábor.
Založil som ho, aby som našiel odpovede na moje otázky. Bolo to v podstate také moje súkromné laboratórium,
kde som mohol experimentovať na deťoch iných ľudí.
A keďže to bol môj tábor, tak sme v ňom stavali a vyrábali.
Tomu sa venujem, keď mám na seba čas
a o túto vášeň som sa mohol podeliť s deťmi. V tomto kontexte.
Postavili sme húsenkovú dráhu s traťou dlhou 30 metrov.
Postavili sme neuveriteľné káry na veslový pohon.
A v priebehu toho, ako sme to robili,
sme začali prichádzať na niektoré základné princípy, ako sa deti učia.
Jedna z vecí, aj napriek tomu, že sa zdá byť absolútne zrejmou, sa takmer úplne vytratila zo vzdelávania – z tradičného vzdelávania.
Poviem vám, o čo ide a keď to uvidíte, bude sa vám to zdať úplne samozrejmé.
Rozmýšľame rukami.
Naozaj. 30% nášho mozgu je vyhradených na spracovanie informácií z našich rúk.
Presne ako tie šváby, svet vnímame rukami a pomocou rúk ho tiež interpretujeme.
Myšlienky, ktoré si vytvárame v hlave, si často metaforicky formujeme rukami
– vidíme, že sa pri tom aktivujú rovnaké časti mozgu.
Dokonca, ak niečo uchopíte ... pravdepodobne máte aj teraz niečo v ruke, čo môžete použiť.
Otočte sa teraz k človeku, ktorý sedí vedľa vás a šťuchnite ho tým. Poďte!
Dobre. Teraz ten predmet odložte a šťuchnite ho prstom.
Dobre. Keby sme vás vložili do takého toho obrovského stroja s magnetickým prstencom
a skúmali by sme aktivitu vášho mozgu, aktivujú sa presne tie isté časti mozgu,
bez ohľadu na to, či do vás šťuchnem nejakým predmetom, alebo prstom.
Je to kvôli tomu, že mozog je nastavený na používanie nástrojov,
na veci, ktoré berieme do rúk.
Keď si zoberiem do rúk tento predmet,
môj mozog sa pretvorí
a zahrnie tento predmet ako súčasť môjho tela.
A nezáleží na tom, či daný predmet má pár centimetrov,
či je to ceruzka,
alebo či má dva metre.
Ak niekoho šťuchnem dvojmetrovou palicou, moje telo sa predĺži,
resp. model môjho vlastného tela, ktorý si vytvorím v mozgu, sa rozšíri tak, aby obsiahol aj tú dvojmetrovú palicu.
Deťom by ste mali dovoliť hrať sa s palicami. Je to dobré na mozog.
Taká jednoduchá myšlienka a aj napriek tomu od detí v triede chceme, aby sedeli v laviciach a aby používali stále tie isté nástroje, jednu hodinu za druhou.
Nikdy tak nemajú možnosť rozšíriť si svoj mozog používaním rôznych nástrojov.
V Tinkering School sme postavili úžasné veci.
Keď dáte deťom možnosť
prísť s nápadom, zrealizovať ho a otestovať ho v skutočnom živote
– vyrobiť loď, ktorá sa môže potopiť,
vtedy do projektu vložia nielen myseľ, ale aj srdce.
Sú zanietení ohľadom výsledku.
Prišli sme teda na novú myšlienku:
Vytvorte zmysluplný zážitok, a učenie sa dostaví!
To znamená, ak sa najprv zameriate, ... dokonca ešte pred tým, než vôbec začnete rozmýšľať *** osnovami,
pred tým, než sa začnete zapodievať matematikou, čítaním, písaním,...
ak sa zameriate na to, aby ste vytvorili zmysluplný zážitok, zvyšok dostanete zadarmo.
Ako by teda vyzerala škola,
vychádzajúca z prostredia, kde si deti môžu postaviť vlastné lietadlo a potom na ňom letieť?
Môj malý letný tábor sa stal slávnym.
Dostal som príležitosť vystúpiť na hlavnej scéne TEDu.
Bol to pre mňa zlomový moment.
Môj malý tábor, ktorý som organizoval v mojom dome
sa stal slávnym po celom svete.
Dostal som pozvania zhovárať sa s pedagógmi po celom svete o tomto malom nápade,
a počas rozhovorov s nimi som si uvedomil, že mi tam nejaké veci chýbajú.
Nemohla z toho byť škola. Niektoré časti som mal dobré, niektoré zlé.
Spoluprácou s týmito pedagógmi z rôznych kútov, od ďalekého Bahrajnu
až po San Francisco, moje najbližšie mesto,
so všetkými týmito úžasnými ľuďmi sme zdieľali rôzne myšlienky a spoločne sme dali dohromady niečo,
čo dávalo zmysel.
Chcem však, aby ste vedeli, že ja nemám pedagogické vzdelanie. Pracoval som v oblasti počítačových technológií.
Riadil som skupinu pre inovácie v spoločnosti Adobe,
čo bola super práca a ja som ju opustil kvôli tomuto. (smiech)
Ja som teda človek, ktorý deti učí,
ako vyrobiť z piesku dokonalú guľu.
A teraz ich budem robiť aj z hliny. (smiech)
Ale tá predstava, ktorú sme s týmito pedagógmi začali spoločne utvárať,
bola zložitá a komplikovaná.
Pre lepšie pochopenie som si ju musel nakresliť.
Tak totiž rozmýšľam a vám ju teraz nakreslím tiež.
Takže, ak štandardnou pedagogickou jednotkou v tradičnej škole
je deň rozdelený na 45 minútové hodiny,
trochu matematiky, trocha vedy, troche dejepisu, trochu obeda,
trochu telesnej výchovy, ...
Ak je toto súčasná predstava o vzdelávaní detí,
skúste si teraz predstaviť novú pedagogickú jednotku.
Nazývame ju „oblúk“.
Každý oblúk má svoju tému
– akúsi nosnú myšlienku, ktorá predurčuje,
aký spôsob vzdelávania pre deti vytvoríme.
Ako príklad použijem vietor.
Vietor. Taká bežná súčasť nášho života,
ale ak sa na to pozriete bližšie, je to toho toľko, čo sa dá objavovať
a presne to aj robíme.
Prvá fáza oblúka sa nazýva „OBJAVOVANIE“.
V tejto fáza vytvárame určité prostredie, v rámci ktorého budú deti skúmať danú tému.
Toto prostredie zaplníme rôznymi pohľadmi na vietor.
Tie predstavujú skutoční ľudia a skutočné veci.
Učenie sa by malo byť hmatateľné.
Takže pozveme niekoho, kto vyrába elektrickú energiu z vetra – toho tu máte dosť.
Potom pozveme niekoho, kto prepravuje tovary po svete použitím vetra, alebo kto študoval históriu toho, ako k tomu došlo.
Pozveme umelcov, ktorí pri tvorbe skulptúr pracujú s vetrom.
Pozveme vedcov, ktorí skúmajú meteorologické zdroje a účinky vetra.
A v tomto prostredí zoberieme deti na cestu objavovania –
deti sa stretnú s týmito ľuďmi, pracujú s danými myšlienkami, vidia príslušné veci v skutočnom živote.
Zo školy chodievame neustále do terénu.
Deti sa inšpirujú týmito myšlienkami a my túto inšpiráciu podchytávame.
Spolupracujú so „spolupracovníkom“ – dospelým, ktorého vy nazývate učiteľ, na vytvorení takzvaného „Vyhlásenia“.
Vyhlásenie tvorí prechod medzi fázou OBJAVOVANIA a ďalšou fázou.
Každé takého vyhlásenie je jasným vyjadrením, čo má dieťa v úmysle postaviť, alebo vytvoriť, alebo natrénovať, alebo zistiť v nasledovnej fáze.
Túto fázu nazývame „VYJADRENIE“,
pretože tu nemusí ísť len o to, niečo postaviť.
Môže to byť divadlo, môže to byť spev, môže to byť referát ... Môže to byť čokoľvek,
ale chceme od nich, aby vyjadrili nejaké nové chápanie vetra.
Môže ísť o navrhnutie a postavenie nového typu veternej elektrárne,
skúmanie nejakej hypotézy týkajúcej vplyvu vetra na určité prostredie, na mikroklímu,
séria nácvikov od písania hry, cez skúšanie spevu až po vybudovanie scény vyvrcholí vystúpením,
ktoré si deti samé vymysleli a ktoré sa týka vetra.
Samotné vystúpenie sa udeje v poslednej fáze nášho oblúka.
Nazývame ju „EXPOZÍCIA“ – príležitosť ukázať svetu, akým spôsobom chápu vietor.
Otvoríme brány školy a školu zaplavia návštevníci.
Sú to návštevníci z iných škôl, priatelia odborníkov, s ktorými sme spolupracovali, priatelia rodičov alebo samotní rodičia
a my im spravíme šou.
Máme vedecké múzeum vetra, máme básnické múzeum vetra, ...
A potom, všetky poznámky, záznamy o postupe a denné reflexie pozbierame a vytvoríme –
v chvíľke venovanej reflexii –
portfólio.
Je to jasný popis, čo v priebehu tohto projektu zistili, aké rozhodnutia spravili a čo všetko vyskúšali.
Toto portfólio sa za obdobie, ktoré deti strávia v mojej škole,
naplní projektmi a keď zmaturujú, ak s nami začali od materskej školy,
budú mať spravených 60 projektov, od momentu inšpirácie až po úplnú realizáciu.
Toto portfólio im dáme, keď budú od nás odchádzať a s ním môžu ísť rovno na univerzitu.
Kontaktovali sme zopár najrenomovanejších univerzít v USA,
vysvetlili sme im, ako naša škola funguje a oni povedali: Áno!
Prijmeme týchto ľudí, ktorí vedia, ako veci realizovať...
ako pracovať s vlastnými nápadmi.
Zrejme si kladiete otázku: „Ako takáto škola vyzerá v skutočnosti?“
Nazrime teda do školy Brightworks.
Včera večer som si stiahol obrázky z nášho blogu zo stredy.
Takže toto je pohľad na to, čo sa dialo v našej škole pred troma dňami.
Nachádzame sa na konci fázy Vyjadrenia.
Toto je Alexander, ktorý píli oceľový profil, ktorý bude slúžiť ako náprava pre sedemmiestny,
pedálmi poháňaný karavan, v ktorom budú deti spať a na ktorom budú jazdiť počas trojdňového výletu na budúci týždeň.
Tu je jeho brat Daniel, ktorý spolupracuje s jedným odborníkom na konštrukciu bicyklov, ktorý prišiel a venoval svoj čas deťom
– viac než 20 hodín v priebehu tejto fázy Vyjadrenia.
Tu je ďalšia z ich tímu - Zada, ktorá opracováva daný kus ocele a obrusuje z neho ostré hrany.
Zada má 10 rokov.
Tu sú najmladšie deti našej školy – 6 a 7 ročné, ktoré práve pracujú na výrobe kašírovaných papierových vajec,
pre potreby nacvičovanej divadelnej hry o životnom cykle vtákov.
Lola a Bruno.
Tu idú deti na obed. Rozhodli sa zo sebou vziať aj kuriatka,
ktoré najmladšie deti vyliahli v rámci fázy Objavovania životného cyklu vtákov.
Berú ich do parku, pretože kuriatka podľa nich nemajú dostatok pohybu na čerstvom vzduchu.
Tu sú, desať a jedenásť, ...
prepáčte deväť, desať a jedenásťročné deti
nacvičujúce divadelnú hru, na ktorej pracujú už dva týždne.
Pre potreby tejto hry, keďže tam budú aj špeciálne efekty, si museli postaviť vlastné divadlo.
Toto je 200 kilové pódium, ktoré pokladala na zem celá škola.
Po položení pódia ho bolo treba okamžite vyskúšať (smiech).
Z času na čas,
keď hodnotíte vlastnú pedagogiku, musíte vedieť, kedy ju odložiť.
Máme také motto, ktoré niekedy v našej škole používame:
„Kašlať na oblúk, poďme robiť syr!“
Vymysleli sme si ho, pretože pred pár týždňami sme mali príležitosť spolupracovať so svetoznámym výrobcom syra.
Nezapadalo nám to do oblúka,
ktorý sa venoval téme priamočiareho pohybu – využitiu energie na pohyb v priamočiarom smere.
Čo s tým má spoločné syr?
Absolútne nič.
Ale nemôžete odmietnuť, ak máte príležitosť stretnúť sa s človekom,
ktorý dokáže deťom v priebehu štyroch hodín vysvetliť históriu syra
a v priebehu rozprávania aj vyrobiť syr spolu s deťmi.
Podobne, keď už bolo zrejmé, že z vajíčok sa čoskoro vyliahnu kuriatka, tie kuriatka, ktoré sme brali do parku,
deti požadovali a sami si zorganizovali nočné pozorovanie, ako sa budú kuriatka liahnuť.
Po prvý krát v našej histórii takmer všetci naši žiaci spali v škole.
Na ďalší deň bola oslava a jedno malé kuriatko.
Našu školu prichádzajú navštíviť pedagógovia z celého sveta. Toto je Steve Davee
zo svetoznámej školy Opal v Portlande v Severnej Amerike.
Lezenie po konštrukcii, ktorú postavili 12-ročné deti,
ktoré len nedávno vztýčili tieto obrovské kmene a opreli ich o múr
a potom na ne priskrutkovali hranoly, z ktorých mal byť pôvodne držiak na bicykle.
Držiak sa ale nikdy nezrealizoval, pretože liezť po konštrukcii bola príliš veľká zábava.
Mesto vnímame ako súčasť našej školy.
Použitím bicyklov a autobusov sa snažíme deti naučiť, aby vnímali svet ako priestor, kde sa môžu niečo naučiť.
Toto je naša škola a zároveň náš sen. Robíme množstvo chýb.
Stále sa dopúšťame chýb, a to isté platí o deťoch.
V spolupráci so spolupracovníkmi spoločne vytvárame našu školu.
Je to úžasné, je to frustrujúce a je to najvďačnejšia práca, akú som kedy robil.
Ďakujem.