Tip:
Highlight text to annotate it
X
V noci zo 14. novembra 1940
prebehlo bleskové bombardovanie,
tzv Blitz, počas druhej svetovej vojny.
Bombardovalo sa celú noc.
Táto katedrála, kde teraz sme,
bola zničená.
Mesto Coventry nájdeme v oblasti Midlands
na západe Anglicka
v blízkosti Birminghamu.
Na začiatku druhej svetovej vojny
je to jedno z najdôležitejších priemyselných centier krajiny s niekoľkými zbrojnými továrňami.
A práve preto sa nacistický režim
vo svojej psychologickej vojne s Anglickom
rozhoduje pre sériu náletov.
14. novembra 1940 nálety ničia
podstatnú časť centra mesta spolu
s historickou katedrálou sv. Michala
a spôsobia početné obete.
Ale nasledujúce ráno
dekan Howard, rektor katedrály,
vyšiel do týchto ruín
a vyslovil dve slová:
«Otec, odpusť».
Uznal, že všetci potrebujeme Božie odpustenie,
každý z nás, obeť rovnako ako kriminálnik.
Nepovedal: «Otče, odpusť im»,
nepovedal: «Otec, odpusť Nemcom,
že nás bombardovali»,
povedal: «Otec, odpusť nám všetkým».
To bolo rozhodujúce posolstvo
a takto začala snaha o pokoj a zmierenie
tu na tomto mieste.
«Otec, odpusť»
Našli sa dva strešné nosníky,
ktoré spadli tak, že vytvorili kríž.
Ľudia ich spojili a vytvorili kríž,
ktorý môžete vidieť za mnou, vo svätostánku zborenej katedrály.
Umiestnili ho *** oltár vybudovaný z ruín.
Našli tiež tri klince
pochádzajúce zo stredovekej strechy
a spojili ich dohromady,
aby z nich vytvorili kríž.
Na druhý deň po bombardovaní
sa rozhodlo o rekonštrukcii katedrály
na znamenie viery, dôvery a nádeje
v budúcnosť ľudstva.
Trosky stredovekej katedrály zostávajú pod holým nebom
a nová katedrála vybudovaná v ich predĺžení
bola vysvätená v roku 1962.
Celok sa stal pútnickým miestom,
ktoré každoročne navštevujú
tisícky ľudí
hľadajúcich pokoj a zmierenie.
Do služby zmierenia som vstúpila rovnako
ako mnoho iných ľudí,
ktorí sú zmierovatelia alebo sa nimi snažia byť,
tým sposobom,
že to žijú alebo bývajú v mieste konfliktu.
Sarah Hills je «kanoníkom pre zmierenie»,
čo je špeciálny duchovný úrad spojený s katedrálou v Coventry.
Je pastorka, podobne ako ďalších viac ako 5000 žien v cirkvi v Anglicku.
Anglikánska cirkev si zvolila, že bude svätiť ženy na pastorov a biskupov.
Táto cirkev je súčasťou Anglikánskeho spoločenstva.
Jej rodičia, pôvodom z Juhoafrickej republiky,
sa zapojili do boja proti apartheidu.
V Severnom Írsku sa usadili v roku 1971,
keď bol konflikt
medzi republikánmi a unionistami najsilnejší.
V takomto prostredí vyrástala, kým sa nerozhodla
pre štúdium medicíny v Anglicku
a prácu psychiatričky.
Niektorí moji pacienti trpeli
ťažkými psychickými traumami,
a ja som si začala klásť otázky týkajúce sa konceptu odpustenia.
Občas vyzerali, že sa im darí lepšie,
keď odpustili svojim útočníkom alebo zločincom,
zatiaľ čo iným sa lepšie nedarilo,
ani keď vinníkom odpustili.
Tak som naozaj v tú chvíľu začala rozmýšľať
*** týmto konceptom odpustenia, zmierenia,
spravodlivosti a pokánia
rovnako ako *** medicínou.
Potom som prijala povolanie ku sväteniu,
a vo vzťahu k týmto konceptom som začala
uvažovať viac a viac teologickým spôsobom.
Ako kanoník pre zmierenie v Coventertskej katedrále
vediem náš duchovný úrad zmierenia spolu s mojimi kolegami
a s dekanom katedrály.
Pevne veríme,
že srdcom tejto katedrály je zmierenie.
Je srdcom toho, k čomu sme ako kresťania povolaní
naším poverením.
Poverením, ktoré nám je dané v 2. liste Korinťanom 5,18:
“Skrze Krista nás Boh zmieril so sebou
a zveril nám službu zmierenia”.
To je základ všetkej našej práce v katedrále.
Kríž z klincov z Conventry
sa stal symbolom odpustenia
a zmierenia najprv v Európe, najmä v Nemecku,
a potom na celom svete.
Justin Welby, arcibiskup z Canterbury, predstavený a primas Anglikánskeho spoločenstva,
si ho vybral ako náprsný kríž.
A je to tento kríž, ktorý daroval pápežovi Františkovi
5. októbra 2016,
počas stretnutia v Ríme,
kde sa oslavovalo 50 rokov zblíženie
medzi anglikánmi a katolíkmi.
«Komunita kríža z klincov» (The Community of the Cross of Nails),
založená v roku 1974,
má v súčastnosti 200 partnerov v 35 krajinách,
ktorí zdieľajú tento záväzok k zmiereniu .
Komunita kríža z klincov má tri priority:
minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Liečime zranenia z
histórie vzniknuté v minulosti,
v súčasnosti sa učíme žiť s rozdielmi a oslavovať rozmanitosť,
a do budúcnosti sa snažíme budovať kultúru pokoja.
Dom Svätého Michala je našim svetovým centrom zmierenia.
Do tejto budovy privádzame ľudí,
ktorí potrebujú pomoc zmieriť sa,
ľudí, ktorí žijú v konflikte a prichádzajú zo všetkých
miest, ako z cirkvi, tak zo sveta.
Kresťania medzi sebou, s kresťanmi a iní veriaci, a tiež ľudia neveriaci.
Naším cieľom tu je vytvoriť istý priestor,
v ktorom, ako my hovoríme, pokvitne nádej,
pretože zmierenie sa zakladá na nádeji,
na nádeji v ukončenie konfliktu,
na nádeji v lepšie vzťahy s ľuďmi, ktorí nás obklopujú.
Naozaj som sa zaujímala o spôsob,
ktorým sú konfliktné príbehy rozprávané a z tých,
ktoré si môžeme pripomínať a bude to viac prínosné ako škodlivé,
sa mi príbeh z Coventry páči.
Vzali tú hroznú udalosť, zničenie katedrály, bombardovanie,
aby z nej urobili niečo pekné,
na čo si môžeme spomenúť a kvôli čomu môžeme zhromaždiť ľudí.
ešte 50, 60, 70 rokov po konflikte
sa zhromažďujú a rozprávajú príbeh spôsobom,
ktorý prináša zmierenie a buduje pokoj.
Zmierenie je beh na dlhú trať.
Je to ťažké a riskantné.
Nejde iba o to stretnúť
sa a byť milí k sebe navzájom.
Je to cesta, ktorú neberieme na ľahkú váhu a na ktorú sa nevydáme len tak.
Ale je to cesta, do ktorej sa musíme zaviazať naplno,
pretože ked to tak neurobíme, tak čo sa stane?
Svet na tom nie je zas tak výborne, alebo áno?
Je teda potrebné pracovať
a znovu pracovať na ceste k zmiereniu!
Reverend Shane Parker
je rektorom anglikánskej Otawskej katedrály
v Kanade. Prišiel do Coventry niekoľko mesiacov po tom,
čo bola vydaná záverečná správa
z kanadskej komisie "pravda a zmierenie"
zaoberajúca sa internátnymi školami pre pôvodných obyvateľov.
Tieto náboženské školy financované štátom,
aby asimilovali domorodé deti, začali v Kanade fungovať v roku 1830 a skončili roku 1969.
Posledný internát bol zatvorený až v roku 1996.
Bolo tu umiestnených 150 000 detí pochádzajúcich z prvých národov,
ale aj z eskimákov a miešancov,
najčastejšie bez súhlasu rodín.
Často tu dochádzalo
k predčasným úmrtiam a
k citovému, fyzickému i sexuálnemu násiliu.
Hneď ako prišli do týchto
škôl zakázali sme im rozprávať ich materinským jazykom
a nosiť ich oblečenie.
Ostrihali sme im vlasy do jednotného uniformného štýlu
a učili sme ich podriadiť sa európskemu štýlu,
aj v obliekaní, v kultúre a tiež v náboženstve.
Anglikánska cirkev v Kanade bola jednou
zo štyroch cirkví, ktoré viedli tieto internáty
na podnet vlády.
Keď bola pravda odhalená,
povolili sme si byť zraniteľní a nepopierať túto skutočnosť.
Začali sme načúvať príbehom násilia,
bolesti, utrpenia a odcudzenie ich kultúre.
Bolo to hlavným záujmom celej
Cirkvi, pretože sme spoznávali
naše vlastné spolupáchateľstvo
na zlej vládnej politike.
V roku 1992 kanadský primas,
arcibiskup Michael Peers
oficiálne požiadal, ako prvý, národy
v Kanade o odpustenie.
Boli sme druhou cirkvou, ktorá toto urobila.
Nemôžem ani vyjadriť, ako veľmi ma mrzí,
že sme sa pokúšali vás zmeniť k nášmu obrazu.
Vzali sme vám váš jazyk
a základy vašej identity. Nedokážem vyjadriť,
ako veľmi to ľutujem.
Existujú ľudia, ktorí sú skeptickí voči téme
Komisie pravdy a zmierenia.
Myslia si, že v Indiánskych penzionátoch
to nebolo zas také zlé,
alebo že išlo skrátka o omyl. My všeci sme v rôznych etapách svojej cesty.
Myslím, že je podstatné porozumieť tomu,
že zmierenie je procesom
a tiež výsledkom.
A povedal by som, že sme naozaj na ceste.
A dôležitá súčasť tohto procesu je prijať skutočnosť,
že sú miesta, kde nie je zmierenie.
Je potrebné pochopiť rozdiely,
byť schopný zostať spoločne
a zároveň vyjadriť rôzne uhly pohľadu,
pretože to je naša realita.
Po tom, čo Komisia pravdy a zmierenia zverejnila svoju záverečnú správu,
došlo k prudkej zmene povedomia Kanaďanov
ohľadom poznania domorodých národov
a to je dobrá vec.
Kanaďania boli, z väčšej časti,
pobúrení a v rozpakoch z minulosti týchto indiánskych internátnych škôl.
Teraz táto minulosť už nie je skrytá
a existuje väčšie povedomie o tom všetkom,
čo je pôvodnými obyvateľmi Kanady oceňované.
Už sa nesnažia vysvetliť svoju pravdu pred ľuďmi,
ktorí nechcú počúvať.
Človek má pocit, že príbeh bol vyrozprávaný.
Je pravdou, že príbehy z penzionátov
sú smutnými príbehmi,
ale pre nás, ktorí sme prežili,
je dôležité, že o tom môžme hovoriť.
Nepoznám žiadny z prvých národov,
ktorý by oficiálne odpustil kanadskej vláde,
ale viem, že niektorí
ľudia odpustili tým, ktorí s nimi zle zaobchádzali v školách.
Je to proces. Bude nám trvať jednu či dve generácie,
než sa s týmto dedičstvom indiánskych internátnych škôl vyrovnáme.
Myslím, že zmierenie nie je len prioritou,
zmierenie je Evanjelium!
Zmierenie je poslaním Boha na Zemi:
«Boh zmieril všetko v Kristovi».
Kresťania vždy odpovedali hovoriac: «milujte svojho blížneho»
v konfliktných situáciách, ale najradikálnejšú vec,
ktorú Ježiš hovorí je: «milujte svojich nepriateľov».
A nie je to len náš politický nepriateľ, alebo náš nepriateľ vo fyzickom boji,
toto platí aj pre našich teologických nepriateľov.
David Porter sa narodil v Belfaste,
po celý život sa angažoval v snahe o zmierenie a pokoj v Severnom Írsku,
a to najmä prostredníctvom organizácie
"Evanjelický prínos pre Severné Írsko",
ktorej bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom.
Pôvodom baptista,
si vzal na starosť riadenie zmierenia
v katedrále v Coventry, potom, po boku arcibiskupa z Canterbury,
v Lambeth paláci v Londýne,
kde je teraz zodpovedným za stratégiu a zamestnancov
Moja najobľúbenejšia definícia zmierenia
je od Stanleyho Hauerwase,
ktorý hovorí, že zmierenie nastáva, keď mi môj nepriateľ rozpráva príbeh takým spôsobom,
že môžem povedať: «Áno, toto je môj príbeh».
Takže je to Evanjelizácia,
nie je to len priorita alebo priorita arcibiskupa Justina Welbyho;
je to priorita s veľkým "P", poslanie Cirkvi.
Väčšinu svojho života
som toto prežíval v oblasti politiky.
Takže to, čo tým myslím, keď hovorím o vojne a konflikte je, že:
Ide vždy o politický aspekt,
pretože politika je pre mňa umením dohovárania vzťahov.
Takto dohovárame vzťahy s ľuďmi, v našich rodinách, v našich komunitách,
v našich cirkvách, v našom národe,
medzi národmi. V týchto dohodách sú otázky moci a identity veľmi dôležité.
Môžme začať dohováranie vzťahov s druhými pokusom o nadvládu,
pretože si myslíme, že je naša identita dôležitejšia ako identita tých druhých,
aby sme ich vylúčili, dali najavo,
že nie sú partnerom. Stretávame sa s nimi na rozhraniach,
z ktorých sa stávajú barikády: to,
čo je na druhej strane treba zničiť alebo ovládnuť.
Alebo chápeme, že to medzi nami vytvára rozhranie,
ktoré je potrebné pochopiť a osláviť,
a tým sú naše prínosy vzájomné.
Podľa slov Miroslava Wolfa ide
o vylúčenie alebo vypočutie.
Ide o voľbu, pred ktorú sme postavení zakaždým,
keď sa stretneme s tým, kto sa od nás líši.
Druhá vec je,
keď má zlé náboženstvo prednosť pred dobrým.
My, nábožní ľudia, to neradi počujeme.
Častokrát je správna odpoveď
v náboženstve zložitá.
Žijeme vo svete,
ktorý nemá rád zložité veci,
vo svete, ktorý miluje slogany,
jednoduchú odpoveď:vyvesíte transparent a oni sa s ním stotožnia-svet,
ktorý prijíma náboženskú rétoriku, čo hovorí:
«Oni sú zlí, my sme dobrí!»
Potom veríme, že je naša krajina
výnimočnejšia ako tá vaša.
Sme teda Bohom vyvolený národ:
Protestanti z Ulster, írski katolíci, vyberte si ...
Myslím, že tento náboženský nacionalizmus je veľké spoločné modlárstvo.
Ak boj kresťana, ako jednotlivca,
je odolávať svetu, telu a diablovi,
boj kresťanskej komunity
je odolávať náboženskému nacionalizmu:
«Boh, krajina a národ»
Tretia časť:
minulosť má svoju dôležitosť.
V modernom svete na minulosť zabúdame.
Zranenia z minulosti nie sú nikdy veľmi ďaleko od povrchu.
A tak schopnosť minulosti zasiahnuť do prítomnosti
a zničiť našu budúcnosť,
je veľmi veľká. Je to bremeno,
je to reťaz. Jediné, čo pomôže,
je milosť a odpustenie.
Ľudia hovoria, že minulosť sa nedá zmeniť.
A ono to v skutočnosti možné je.
V roku 1987
je Terry Waite v priebehu svojej misie v Libanone,
kde má ako špeciálny vyslanec arcibiskupa z Canterbery
vyslobodiť zajatcov,
sám zajatý v Bejrúte.
V zajatí strávil takmer 5 rokov,
poväčšinu z nich v úplnej izolácii,
ruky a nohy priviazané reťazami ku stene.
V roku 2012 sa rozhodne vrátiť do Libanonu,
na miesta, kde bol v zajatí, s úmyslom zmieriť sa s väzniteľom.
Vrátil som sa na miesto,
kde som bol väznený a opäť som uvidel skupinu,
ktorá bola údajne zodpovedná za moje zajatie.
Boli trocha prekvapení, keď ma opäť uvideli!
Bolo to niekoľko rokov potom.
Myslím, že boli nervóznejší ako ja!
Zmenili sa, samozrejme, za tie roky vyspeli a vyrástli.
A ja som povedal presne to, čo teraz hovorím; povedal som:
«Chcem nechať to bolestné obdobie
v minulosti a vytvárať odteraz niečo kreatívne».
A oni povedali: «Áno, a čo je to? ».
A ja som povedal: «práve prichádzam
od hraníc a videl som utečencov,
ktorí tadiaľ prechádzali.
Je im zima, majú hlad, stratili všetko.
Môžete mi pre nich dať aspoň trochu vykurovacieho oleja?
»Oni povedali:« Áno, urobíme to ».
Dobre, nemyslím si,
že tieto jednoduché gestá povedú
k mnohým politickým zmenám,
tomu skutočne neverím.
Toto môže pomôcť niekoľkým jednotlivcom,
možno obmedzenému počtu ľudí.
Ale
keby bolo 10 000 ľudí v Izraeli
a 10 000 ľudí v okupovanom území
Palestíny schopných urobiť to isté,
mali by sme základy politického riešenia.
A preto by som rád povzbudil každého človeka,
aby sa vážne zamyslel *** spôsobom,
ako by mohol byť mierotvorcom,
a zmieriť rozdiely, ktoré existujú a ľudí,
ktorí sú v nezhode.
Pred 10 rokmi
Patrick Blythe, americký sochár pôvodom
z Írska, zažil v ruinách katedrály
v Coventry kľúčový vnútorný okamih,
ktorý ho inšpiroval k jednému z jeho diel.
A tak, názov tohto kúsku je
«Zmierenie», sú to dve postavy,
ktoré sa po dlhej dobe stretávajú,
a to symbolizuje všetko, čo pre mňa zmierenie predstavuje.
A tento symbol je osobný.
Moja dcéra a ja sme boli dlho odlúčení
a tiež nastalo veľké stretnutie.
Preto vidím istým spôsobom bielu osobu
ako svoju dcéru a tú tmavšiu ako seba:
vyzerá staršia, nie je rovnako krásna;
myslím, že je v tom niečo veľmi osobného,
ale tiež tam ide aj o oveľa širší význam.
Myslím, že kontrasty sú veľmi dôležité a že je to niečo,
s čím sa bežne v zmierení stretávame:
Kontrast v názoroch alebo uhloch
pohľadu na problémy.
Páči sa mi, že táto socha podnecuje rozhovory.
Keď ľudia prichádzali do môjho štúdia a pozerali
sa na ňu, často zdieľali svoju vlastnú skúsenosť zmierenia.
Niektoré príbehy, ktoré som počul,
boli fascinujúce, tak pozoruhodné,
že som potom istým spôsobom ani nechcel,
aby toto dielo opustilo moje štúdio, pretože bolo spúšťačom tak dôležitých rozhovorov.
Pamätám si jednu staršiu dámu, ktorá mala cez 85 rokov.
Ako sa na ňu pozerala,
rozprávala o svojom vzťahu so svojou dcérou,
že spolu nehovorili vyše 30 rokov.
Keď opúšťala moje štúdio, povedala
«idem zavolať svojej dcére». ...
Myslím, že všetci máme nejaký príbeh zmierenia.
Moji dvaja dedovia sa z vojny nevrátili,
obaja v nej zomreli.
Dvaja strýkovia tiež: jeden brat môjho otca
a jeden brat mojej mamy.
Boli zabití veľmi mladí, v 16 rokoch.
Keď som sa ako malé dievča spýtala svojej starej mamy:
"Kde je môj dedo? Kde sú moji dedovia? ",
Vravela:" Boli zabití vo vojne ".
Keď som povyrástla, pýtala som sa:
"\Starká, ty sa nehneváš?
Necítiš nenávisť?
Nechceš sa pomstiť?
"A obidve staré mamy vždy odpovedali takto
« Musíš sa modliť! » a « Musíš veriť »
a « Boh je s nami a Boh nám pomáha! »
Pred desiatimi rokmi môj vlastný syn zomrel
na rakovinu a od tej doby viem, čo v skutočnosti znamená stratiť dieťa.
Tých nasledujúcich
10 rokov potom bolo pre mňa
ako mŕtvych.
Jednoducho nič som neprežívala.
A táto cesta do Coventry
je tiež pre mňa začiatok návratu do života.
Je to úžasné!
Je to ako dar z neba!
Rektor Richard Howard
napísal slová "Otec, odpusť"
na stenu za kríž vytvorený z dosiek,
ktoré boli nájdené v ruinách katedrály.
Tieto slová zasiahli celé generácie ľudí.
Každý deň napoludnie sa
v novej katedrále ľudia modlia litánie zmierenia.
V piatok sa modlí v ruinách
a na mnohých miestach po celom svete.
Tieto litánie zmierenia,
zostavené na základe siedmich smrteľných hriechov,
sa začínajú čítaním z prvého listu Rimanom:
"Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva."
Je to univerzálna
a ***časová spoveď zlyhania ľudstva,
ale tieto hriechy
a slabosti sú videné vo svetle a odpúšťajúcej láske Božej.
Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva. (Rím 3, 23)
Nenávisť, ktorá stavia jeden národ proti druhému, jednu rasu proti druhej, jednu triedu proti druhej
Otče, odpusť.
Chtivosť, ktorá tlačí ľudí i národy k tomu, aby sa zmocnili majetku ostatných
Otče, odpusť.
Chamtivosť, ktorá zneužíva prácu a ničí krajinu
Otče, odpusť.
Našu chuť po pohodlí a po šťastí
Otče, odpusť.
Našu ľahostajnosť voči utrpeniu väzňov, bezdomovcov a utečencov
Otče, odpusť.
Žiadostivosť, ktorá vedie niektorých k tomu, aby zneužívali telá mužov, žien a detí
Otče, odpusť.
Pýchu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme verili viac v seba ako v Boha
Otče, odpusť.
Buďte dobrí jeden k druhému,
majte súcit, odpúšťajte si navzájom,
ako vám Boh odpustil skrze Ježiša Krista.
Z 2 listu Korinťanom 5,17-19 "Kto je teda v Kristovi,
je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.
Ale to všetko je od Boha,
ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou
a zveril nám službu zmierenia.
Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou
a nepočítal ľuďom ich hriechy.
A nám odovzdal slovo zmierenia."