Tip:
Highlight text to annotate it
X
» CITÁCIE PODĽA slov. vydania I. zväzku Kapitálu z r. 1985 (prel. prof. dr. Štefan Heretik, DrSc.). «
» NEIL SMITH: Z tých čias si pamätám, že naša diskusia bola veľmi
zameraná na text.
A z rozhovorov so študentmi tu
som mal dojem, že hoci to stále tvorí jadro tvojej práce s touto knihou,
predsa len sa
spôsob, akým to učíš, vyvinul
a zmenil.
V istom zmysle je to dnes čosi väčšie, už sa to neodohráva len pri malom stole,
s čitateľskou skupinou. Je to oveľa väčšia skupina. Ale určite je tu rovnaká zmes
akademikov, študentov, zamestnancov školy, aktivistov, a tak ďalej, ktorí sa na tom podieľajú.
Ale zároveň sa mi zdá, že tvoj prístup k tejto
knihe sa tiež zmenil. Mohol by si sa pokúsiť
to trochu rozvinúť? » DAVID HARVEY: Jedna zo skvelých vecí na tom je,
a keď sa *** tým zamyslíš,
učiť o tej istej knihe takmer 40 rokov, to sa zdá byť neskutočne nudné…
A väčšina ľudí, ak by rovnaký kurz učila 40 rokov,
by sa jednoducho zbláznila.
Ale
vždy, keď to robím, nájdem si nový uhol pohľadu.
A tento uhol pohľadu je často niečo, čo som si v texte predtým nevšimol, čo zrazu vyskočí
ako veľmi významné.
A ďalšia vec je, že sa menia okolnosti,
menia sa záujmy ľudí,
intelektuálne pozadie, na ktorom prichádzajú
ku Kapitálu, sa mení,
takže zobrať si tento text a skúsiť
ho zasadiť
do meniacich sa historických a geografických okolností je vlastne… samo o sebe
veľmi zaujímavé cvičenie. Vždy ma to veľmi, veľmi bavilo.
Ďalšia vec, ku ktorej dochádza, je,
že v tejto knihe teraz vidím veľa vecí, ktoré som tam predtým nevidel –
sčasti preto, lebo som ju prešiel s toľkými rôznymi ľuďmi, ktorí na ňu hľadeli z rôznych uhlov,
takže ju začínam vidieť z ich uhlu pohľadu, a tak vidím veci, ktoré som predtým nevidel.
Ale súvisí to aj s tým, že sa rozšírili a posunuli moje vlastné intelektuálne záujmy,
takže
v určitom zmysle
sa mení spôsob, akým o Kapitáli premýšľam a ako ho učím, do veľkej miery podľa toho,
o akých okolnostiach dnes píšem.
[Hudba]
Chcel by som sa opýtať, koľkí z vás
si naozaj prečítali tieto dve kapitoly?
Fíha. Koľkí to nečítali?
Už to nerobte.
Jedna z vecí, ktoré som navrhol minule,
bola, že je dobrý nápad, keď čítate
určitú časť,
vrátiť sa k jej hlavnej myšlienke, pretože tak si môžete zakresliť vlastnú cestu
naprieč textom.
Minule sme sa zaoberali
prvou časťou
prvej kapitoly,
a ukázal som vám, že sa to dá rozložiť na veľmi jednoduchú
štruktúru,
ktorá vyzerá takto.
Marx začína tovarom
ako základom
pre svoje skúmanie kapitalistického výrobného spôsobu,
a hneď ukazuje,
že má dvojaký charakter: má jednak úžitkovú hodnotu,
a zároveň výmennú hodnotu.
Záhada výmennej hodnoty spočíva v tom, že táto obrovská masa heterogénnych
úžitkových hodnôt sa nejakým spôsobom stáva
kompatibilnou, súmerateľnou.
A tak
Marx tvrdí, že za výmennou hodnotou sa musí skrývať niečo
čím možno vysvetliť túto súmerateľnosť.
A čo je to, čo sa skrýva za týmto pojmom hodnoty.
A Marx to definuje ako
spoločensky nutný pracovný čas.
Aby práca, ktorá sa na niečo vynaloží,
bola spoločensky nutná, toto niečo musí byť úžitkovou hodnotou pre niekoho.
Takže Marx opäť hovorí
o úžitkovej hodnote, takže hodnotu vidíme ako
zjednotenie úžitkovej hodnoty a výmennej hodnoty v pojme spoločensky nutného pracovného času.
Ak si teraz položíme otázku, aká je štruktúra
nasledujúcich dvoch častí,
vyzerá to asi takto:
Marx sa sústredí
na pracovný čas.
Už odlíšil
medzi
rôznorodými množstvami pracovného času, ktoré sa v skutočnosti vynaložia,
a niečím, čo nazýva abstraktnou prácou.
Takže tu berie pojem, na ktorý
len odkázal v prvej časti,
delí ho a hovorí, spoločensky nutný pracovný čas
má dva aspekty:
konkrétna čiže užitočná práca
a abstraktná práca,
a hovorí o rozdiele medzi nimi.
V konečnom dôsledku je však pracovný proces len jeden. Nie je to tak, že by sa v jednom pracovnom procese vynakladala
konkrétna práca a v druhom abstraktná.
Nie. Je jeden pracovný proces a ten má takýto dvojaký charakter.
Je zároveň konkrétny i abstraktný.
Otázka znie, ako zistíme,
aká je abstraktná hodnota tovarov, ktoré sme vyrobili?
A odpoveď nájdeme len vo chvíli,
keď sa abstraktná a konkrétna práca zídu v momente výmeny.
Takže teraz sa pozrieme na výmenu a na to, ako výmena vedie k spôsobu
vyjadrenia hodnoty,
reprezentácie hodnoty, pretože vieme, že hodnota je spoločenský vzťah,
že je teda nemateriálna.
A to, čo vzíde z výmeny,
je opäť dvojakosť, dualita.
Relatívna a ekvivalentná forma hodnoty.
A tieto relatívne a ekvivalentné formy sa nakoniec zjednotia,
v tejto dlhej a podľa mňa trochu nafúknutej tretej časti,
v myšlienke, že existuje
určitý spôsob, ako sa hodnota vyjadruje.
A vyjadruje sa
vo forme peňažného tovaru.
To si treba zapamätať pri čítaní ďalšej časti. Peňažný tovar niečo skrýva,
skrýva spoločenské vzťahy.
A ďalšia časť je práve
o tom, že
existujú spoločenské vzťahy medzi vecami, a materiálne
vzťahy medzi ľuďmi.
Objavuje sa tu istý vzor
v štruktúre argumentácie.
Dochádza tu k akémusi rozvíjaniu.
Argument sa rozvíja.
A ak sa pozriete na logickú štruktúru
argumentácie v Kapitáli, zistíte, že takýto rozvoj tu prebieha neustále.
Klasický spôsob uvažovania v hegelovskej logike je, samozrejme,
téza – antitéza – syntéza.
Ale toto nie sú body syntézy.
Sú to body, v ktorých sa stelesňuje napätie,
protirečenie,
ktoré treba
ďalej rozvíjať a skúmať.
V tejto prvej časti,
máme argument, že existuje rozdiel medzi abstraktnou a konkrétnou prácou,
ale teraz ho rozvíjame.
A z toho vzíde pochopenie spôsobu,
ako výmenné procesy vedú k vzniku reprezentácie hodnoty
v peňažnom tovare,
v peňažnej forme,
vo všeobecnom ekvivalente, ako hovorí Marx.
Takže vidíte, že tento proces
reprezentácie sa v Kapitáli rozvíja.
Samozrejme, na každom bode
Marx pridá mnoho ďalších postrehov.
Takže toto je, ak chcete,
akási kostra argumentu. Ale pri výstavbe argumentu Marx pridáva
ďalšie prvky.
A pri včleňovaní týchto prvkov
sa ukazuje, že dochádza k postupnému
rozvíjaniu. Jednak v tomto lineárnom zmysle, že sa to
postupne rozvíja. Marx smeruje od
veľmi úzkeho poňatia tovaru k čoraz širšej koncepcii,
ktorá vznika na ceste týmito rôznymi prvkami.
Pozrime sa teraz veľmi konkrétne
na druhú časť.
Na strane 50 začína tým,
že veľmi skromne vyhlási: „Túto dvojakú povahu práce
obsiahnutej v tovare som kriticky dokázal po prvý raz.
Keďže tento bod je osou, okolo ktorej sa točí pochopenie politickej ekonómie, treba ho tu bližšie objasniť.“
To je veľmi slušný spôsob, ako povedať:
v tej miere, v akej klasická politická ekonómia toto rozlíšenie nerobila,
bola celá politická ekonómia úplne chybná,
a ja to napravím, pretože toto rozlíšenie je základné.
Prvý kúsok tejto druhej časti sa pozerá na konrétnu prácu,
podobne ako predtým skúmal množstvo rôznorodých úžitkových hodnôt,
teraz sa pozrie na množstvo rôznorodých
konkrétnych pracovných procesov,
ktoré vyrábajú rôzne artikle: košele, topánky, jablká, hrušky,
a tak ďalej.
Vyžadujú si rôznu kvalifikáciu,
rôzne techniky, rôzne suroviny,
takže sám pracovný proces je niečo heterogénne.
Nejde len o to, že sa vyrábajú rôznorodé produkty,
samotné pracovné procesy sú rôznorodé:
spriadanie a tkanie,
výroba topánok, pečenie chleba atď. – všetky si vyžadujú rozličné zručnosti,
a tá rôznorodosť je jednoducho fascinujúca.
Takže Marx hovorí o tejto rôznorodosti.
Pritom však
robí jeden ťah, ktorým argument rozširuje.
A tento ťah je podľa mňa mimoriadne dôležitý.
Marx ho robí na konci strany 51,
v predposlednom odseku, kde píše:
„Práca ako tvorkyňa úžitkových hodnôt, ako užitočná práca,
je teda podmienkou existencie človeka,
nezávislou od akýchkoľvek spoločenských foriem…“
Marx len málokedy
v Kapitáli hovorí niečo takéto, pretože ho zaujíma len to,
ako funguje kapitalizmus.
Ale tu hovorí, že úžitkové hodnoty sa musia vyrábať bez ohľadu na to, aká je spoločnosť, o ktorej hovoríme.
„[užitočná práca] je večnou prírodnou nevyhnutnosťou,
bez ktorej by nebola možná výmena látok medzi človekom a prírodou, teda ľudský život.“
Tu sa teda
zavádza
myšlienka metabolického vzťahu výmeny látok s prírodou,
ako niečo, čo treba včleniť do argumentácie,
včleniť do ***ýzy.
V Kapitáli tomu Marx nevenuje veľkú pozornosť,
ale tu tým chce vlastne povedať:
cleý tento proces sa nedá skúmať
bez toho, aby sme sa pozreli
na metabolický vzťah k prírode.
A neskôr to trošku vysvetľuje: „Úžitkové hodnoty…
sú spojením dvoch prvkov: prírodnej látky
a práce.
Ak odhliadneme od súhrnu všetkých rozličných užitočných prác, ktoré sú obsianuté
v kabáte, plátne atď., ostane vždy materiálny substrát,
ktorý je tu od prírody bez pričinenia človeka.
Človek môže vo svojej výrobe postupovať len tak
ako sama príroda.“
Musíte postupovať v súlade s prírodnými zákonmi.
Môžete „len meniť formy látky.
Ba čo viac. Pri tomto premieňaní foriem ho ustavične podporujú prírodné sily.
Práca teda nie je jediným zdrojom úžitkových hodnôt, látkového bohatstva…
Ako hovorí William Petty, práca je otcom bohatstva
a pôda jeho matkou.“
Táto rodovo [genderovo] určená metafora
je samozrejme veľmi rozšírená od 17. storočia, takže Marx
len opakuje niečo, čo existovalo od čias osvietenstva.
Ale všimnite si:
látkové bohatstvo nie je to isté ako hodnota.
Látkové bohatstvo
bude súhrn úžitkových hodnôt, ktoré máte k dispozícii.
Hodnota týchto úžitkových hodnôt
sa môže rôzne meniť.
Môžete mať množstvo úžitkových hodnôt
s veľmi malou hodnotou, lebo je v nich málo práce,
alebo môžete mať
veľmi málo úžitkových hodnôt, ktoré vyžadujú veľa práce. Takže vzťah medzi
bohatstvom a hodnotou zďaleka nie je jednoznačný či priamo úmerný.
Marxovo poňatie bohatstva
sa teda týka materiálneho súhrnu
úžitkových hodnôt, ktoré máme k dispozícii.
Ďalej uvádza niekoľko poznámok.
Táto rôznorodá práca predstavuje menší hlavolam.
Rozličné zručnosti, rozličná produktivita
odlišných výrobcov,
na to sa musíme pozrieť na nasledujúcich dvoch stranách.
Marx hovorí, že aby mohol postúpiť v skúmaní,
potrebuje jednoduché meradlo hodnoty.
A toto meradlo bude nazývať, ako hovorí na rozhraní strán 52 a 53,
„jednoduchá priemerná práca“.
Jednoduchá priemerná práca
nie je nemenná: „mení síce svoj charakter v rôznych krajinách
a kultúrnych epochách,
v určitej spoločnosti je však daná.“
Takto postupuje často.
Pre účely ***ýzy budem predpokladať, že je niečo dané, hoci viem,
že sa to stále mení.
Ale pre účely ***ýzy budem predpokladať, že existuje
niečo ako jednoduchá priemerná práca,
a práve o tom je abstrakcia hodnoty.
Navyše, pokiaľ ide o otázku rôznych zručností
a zložitej práce, jednoducho poviem:
„Zložitejšia práca platí len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá práca,
takže menšie množstvo zložitej práce sa rovná väčšiemu množstvu
jednoduchej práce.“
Dodáva: „Skúsenosť ukazuje, že táto redukcia prebieha ustavične.“
Nehovorí, aká skúsenosť to ukazuje.
Ide tu o pomerne problematický argument, známy v marxistickej teórii ako
„problém redukcie kvalifikovanej práce na jednoduchú prácu“.
Predstavuje určité ťažkosti, vzhľadom na to, ako niektorí ľudia používali Marxovu
teóriu hodnoty. Chcem naznačiť,
že táto pasáž skrýva niečo,
čo je trocha problematické
a čo je predmetom kontroverzií
v oblasti marxológie.
Preto teraz len
položím otázku,
ktorú táto pasáž vzbudzuje. Aká skúsenosť
ukazuje, že táto redukcia
sa deje neustále? Ako k tejto redukcii dochádza?
Neskôr narazíme na príklady,
ktoré tento argument vysvetlia.
Na konci odseku hovorí: „Pre zjednodušenie považujeme
v ďalšom výklade každý druh pracovnej sily bezprostredne za jednoduchú pracovnú silu,
čím si ušetríme námahu
spojenú s redukciou.“
Ako som naznačil,
túto stratégiu Marx občas používa. Narazí na určité ťažkosti
a povie: V poriadku, vidím tento problém, ale zjednoduším si ho.
Pre účely argumentácie budem pokračovať,
akoby bol tento pojem jednoduchej priemernej práce
adekvátny z hľadiska môjho argumentu.
Na stranách 53 a 54
hovorí viac
o abstraktnej kvalite práce.
Prechádza od skúmania konkrétnej práce,
kde sa pozrel na vzťah k prírode a problém kvalifikácie,
a bližšie sa pozerá,
ak to tak možno povedať, na abstraktnú stránku argumentu.
Samozrejme, pokiaľ ide o túto abstraktnú stránku, máme do činenia s kvantitatívnym vzťahom.
O časovom trvaní práce hovorí niekoľko vecí.
Ako toto časové trvanie práce funguje.
Ako prvé si všíma, na strane 54,
v druhom odseku, že „rastúcemu množstvu látkového bohatstva“
môže „zodpovedať súčasný pokles veľkosti jeho hodnoty.“
Hodnota závisí od ľudskej produktivity.
Vysoko produktívni ľudia môžu vyrobiť veľké množstvo látkového bohatstva
veľmi rýchlo.
Vďaka tomu pracujú kratšie, takže množstvo
hodnoty, ktoré vytvoria, môže byť veľmi nízke, pričom množstvo látkového bohatstva
môže byť obrovské.
Takže znova: Marx zdôrazňuje rozlíšenie látkového bohatstva
a hodnoty.
A podotýka, že kým zmeny v produktivite
vplývajú na množstvo látkového bohatstva, nemusia mať žiadny účinok
na tvorbu hodnoty.
Uvidíme, že také prípady môžu nasťať,
ale zmena v produktívnej sile práce
sama o sebe nemá priamy vplyv na zmenu hodnoty.
Na konci strany 54 sa uvádza definícia:
„Každý práca je na jednej strane vynakladaním ľudskej pracovnej sily vo fyziologickom zmysle
a vďaka tejto vlastnosti rovnakej ľudskej čiže abstraktnej ľudskej práce vytvára
hodnotu tovarov.
Na druhej strane každá práca je vynakladaním ľudskej pracovnej sily v osobitnej
účelnej forme
a vďaka tejto vlastnosti konkrétnej užitočnej práce vyrába úžitkové hodnoty.“
To jednoducho znamená, že ak trvá hodinu
jednoduchej práce, kým sa vyrobí kabát,
a spolu sa vyrobí desať kabátov,
potom veľkosť ich hodnoty je desať.
Ak ich vyrobíte pätnásť, bude to pätnásť.
» ŠTUDENT: Pritom hodnota jedného kabáta zostáva rovnaká. » HARVEY: Áno, zostáva rovnaká.
Ďalej hovorí o tom, čo sa stane, keď hodnota jedného kabáta klesne.
To súvisí so zmenami produktivity.
Časť tretia: Forma hodnoty
čiže výmenná hodnota.
Znova tu máme
úvodný argument,
ktorý približuje problém.
Začína diskusiou o predmetnosti tovarov
a o tom, že hoci tovary majú objektívne kvality,
napriek tomu (s. 55):
„nevchádza do ich
hodnotovej predmetnosti ani atóm prírodnej látky.“
A to je „V priamom protiklade k zmyslovo hrubej predmetnosti
tovarových telies“, tovarov ako fyzických predmetov.
Ďalej hovorí: „Ak si však spomenieme, že tovary majú hodnotovú predmetnosť, len pokiaľ
sú výrazom
tej istej spoločenskej jednotky, ľudskej práce,
že teda ich hodnotová predmetnosť je čisto spoločenská,
potom sa rozumie samo sebou aj to,
že sa môže prejavovať len v spoločenskom vzťahu tovaru k tovaru.“
No, toto je trošku zvláštne.
Marx tu hovorí,
že hodnota tovaru je nemateriálna.
Ani atóm prírodnej látky nevchádza do hodnoty tovaru.
Marxov základný pojem, hodnota,
je niečo nemateriálne.
Ale zároveň predmetné, objektívne.
To veľmi nezapadá do obrazu Marxa ako niekoho, kto je
hrubým materialistom, pre ktorého všetko musí byť statické a materiálne, a čo nie je materiálne,
to nie je ničím.
Lenže tu máme celkom základný pojem hodnoty,
ktorá je nemateriálna, ale predmetná, objektívna.
A nemateriálna je, pretože je to spoločenský vzťah.
Dajú sa spoločenské vzťahy vidieť?
Môžu ioty alebo atómy či molekuly vstupovať do spoločenských vzťahov?
Takto to nefunguje.
Vieme však, že spoločenské vzťahy sú objektívne.
Medzi mnou a vami existuje spoločenský vzťah.
To, čo sa deje v tejto miestnosti, by sa dalo opísať ako spoločenský vzťah
medzi učiteľom a tými, ktorých učí.
A dalo by sa o tom rozprávať, aké to má objektívne dôsledky, pokiaľ ide o známkovanie,
a tak ďalej.
Ale nedá sa to zmerať ako určité množstvo atómov, ako nejaký pohyb, žiadne molekuly spoločenského vzťahu
tu nelietajú vzduchom,
z môjho mozgu nič neletí do vašich mozgov a podobne.
Tak to nefunguje.
Je to nemateriálne, ale objektívne.
Hdnota je nemateriálna, ale objektívna, je to spoločenský vzťah,
ktorý sa spredmetňuje v tovare.
A tento proces spredmetnenia
je samozrejme spredmetnením
procesu vo veci,
pretože tento proces je spoločensky nutný pracovný čas.
Proces sa teda spredmetňuje vo veci.
Ako sa to deje,
to je zaujímavá otázka.
A ďalej: ako tovar vyjadruje
tento hodnotový vzťah objektívne, v podobe veci?
A Marxova odpoveď je,
že si nemôžete zobrať tovar,
napríklad tento stôl,
začať ho pitvať a urobiť chemickú ***ýzu atď.,
a zistiť z toho, aká je jeho hodnota ako čosi vnútorné tomuto stolu.
Hodnotu stola zistíte len tak, že ho dáte do výmenného vzťahu
k niečomu inému.
Neskôr Marx použije pojem gravitácie
v podobnom príklade.
Je veľmi ťažké, vlastne nemožné, zobrať kameň
rozobrať ho a nájsť v ňom gravitáciu.
Gravitáciu objavíte len vtedy, keď kameň postavíte do vzťahu k inému kameňu,
je to len vzťah telies.
Je to nemateriálne, ale objektívne.
Toto je Marxov základný pojem, takže je veľmi dôležité, aby ste
to chápali už na začiatku.
Takže keď niekto príde a povie, jasné, Marx je jeden z tých nudných materialistov…
Fakticky?
Jeho základný pojem vyjadruje niečo nemateriálne a zároveň objektívny.
A o tom to celé je.
A táto nemateriálnosť spočíva, samozrejme,
v spoločensky nutnom pracovnom čase.
Ale aby sme zistili, aký tento spoločensky nutný pracovný čas je,
musíme mať javovú formu.
Takže na strane 55 opäť veľmi skromne vyhlasuje:
„Tu nám však prichodí urobiť to, o čo sa buržoázna ekonómia ani len nepokúsila,
teda sledovať vývin vyjadrenia hodnoty,
ako ho obsahuje hodnotový vzťah tovarov,
od jeho najjednoduchšej, najmenej zjavnej podoby
až po oslepujúcu peňažnú formu.
Tým zároveň zmizne tajomstvo peňazí.“
Nasleduje podľa môjho názoru
veľmi nudná exegéza týchto vzťahov.
Stačí, ak si ten prejdeme argument vo všeobecnosti,
pričom dospejeme k niečomu veľmi dôležitému.
Ukáže sa, že odbočky ako bol vzťah k prírode, sa tu včleňujú
do argumentu.
Argument je takýto:
Mám tovar.
Neviem, aká je jeho (abstraktná) hodnota.
Veľmi rád by som to vedel, a mám mieru (abstraktnej) hodnoty
môjho tovaru.
Lebo aj vy máte tovar.
Takže poviem, dobre,
zmeriam hodnotu
môjho tovaru pomocou vášho tovaru. Vy máte tovar v ekvivalentnej forme,
ja mám tovar v relatívnej forme.
Ak by sme boli v situácii naturálnej výmeny, barteru,
vy by ste zároveň mali relatívnu formu, relatívnu k môjmu ekvivalentu.
Pri barteri existuje práve toľko ekvivalentov, koľko je tovarov,
a rovnako - práve toľko relatívnych foriem, koľko je tovarov.
Takže toto je jednoduchá verzia:
ide tu asi o to,
že jediný spôsob,
ako zistiť hodnotu tohto stola, je vymeniť ho za niečo iné,
pričom vaša práca bude slúžiť ako miera
abstraktnej práce v mojom tovare.
Marx to potom rozširuje a hovorí: Čo sa stane,
ak mám topánky a vy máte košeľu, pričom vy nechcete topánky,
lenže ja chcem vašu košeľu? Vymeníme si topánky za košeľu, a vy tie topánky
vymeníte s niekým iným za niečo, čo chcete.
Ide teda o proces, ktorý takto pokračuje ďalej a ďalej.
A predstavte si niekoho,
kto má množstvo konzerv s tuniakom, pričom je jediný, kto ich má.
A každý chce konzervy s tuniakom, takže zrazu sú tieto konzervy
veľmi dôležité,
takže sa rôzne tovary vymieňajú za rovnakú vec, za konzervy.
Marx teda prechádza rôznymi
formami týchto vzťahov
a v konečnom dôsledku vidíme, že sa tu kryštalizuje
myšlienka, že existuje jeden tovar,
alebo jeden druh tovaru, ktorý sa začína
používať
ako ekvivalent.
Z tohto postupne kryštalizuje všeobecný ekvivalent.
Jeden tovar
sa stáva ústredným ekvivalentom vo všetkých výmenách,
a tento tovar
budeme nazývať peňazným tovarom, pričom tým klasickým
je zlato.
Jeden tovar sa teda vykryštalizuje.
Treba tu uviesť niekoľko postrehov
a Marx ich ešte veľakrát pripomenie.
Aby sa toto odohralo,
musí byť výmena všeobecná,
musí sa stať, ako to nazve Marx, „pravidelným spoločenským procesom“.
Nemôže byť len príležitostná,
musí byť všeobecná a systematická.
Ak nie je všeobecná a systematická,
potom je nepravdepodobné,
že z nej vzíde všeobecný ekvivalent ako zlato.
Ale to, čo tu Marx robí,
je niečo veľmi odlišné od argumentácie
klasickej politickej ekonómie. Hovorí, že peňažná forma
vyrastá z výmenného vzťahu.
Nie je nanútená zvonka.
Nie je to tak, že niekto dostal dobrý nápad a povedal: Zaveďme si peniaze!
Nič také.
Peniaze vyrastajú
z jednoduchých aktov výmeny, ktoré postupne narastajú
do bodu, keď sa stávajú všeobecnými
pre celú spoločnosť.
Je tu zaujímavá otázka:
Ide o historický, alebo o logický argument?
Na to budeme v Kapitáli narážať často, a mali by ste o tom
premýšľať.
V 19. storočí existovala tendencia interpretovať Marxa tak, akoby bola jeho argumentácia historická
a zároveň logická.
Myslím, že tí z vás, čo poznáte
archeológiu, antropológiu a dejiny atď., by povedali,
že toto sa nedá chápať ako historický argument.
Existuje priveľa
symbolických systémov, ako sú mince atď., rôzneho druhu, ktoré sa vyskytujú v rôznych obdobiach, historicky a archeologicky,
a tak ďalej,
a pritom tam neexistovali nijaké jasné výmenné vzťahy tohto druhu.
Najlepšie preto bude, ak to nebudeme chápať ako historický argument.
Ide tu, a takto to podľa mňa
treba chápať,
o logický argument týkajúci sa
vzťahu medzi peňaznou formou a tovarovou výmenou.
Z hľadiska historického to znamená toto:
mohli existovať najrôznejšie druhy
systémov, povedzme peňažných systémov,
v rôznych okolnostiach, napríklad
výmena lastúr alebo príbehov atď.
Existovali najrôznejšie systémy tohto druhu
lenže v tej miere
v akej sa kapitalistická tovarová výmena stáva všeobecnou, podriaďuje si všetky tieto formy
pod tento jednotný vzťah medzi
peňažnou formou
a tovarovou formou.
Takže v tomto zmysle možno povedať: logika kapitalizmu,
kapitalistický systém,
v ktorom sa výmena stáva pravidelným spoločenským procesom,
v takomto systéme
sa peniaze a tovary dostanú do takéhoto vzťahu,
bez ohľadu na to,
aký bol pôvodný základ peňažnej formy.
Tento argument však má určité špecifiká.
Chcem upozorniť na
určité vyjadrenia, ktoré sú tu dôležité.
Na strane 58,
v druhom odseku,
Marx hovorí o ľudskej práci všeobecne, a hovorí, „Nestačí však
vyjadriť špecifický charakter práce, z ktorej pozostáva hodnota plátna.
Ľudská práca v plynulom stave…“
Často budem
upozorňovať na spôsob, akým Marx zohladňuje plynulosť vecí.
„…ľudská pracovná sila v plynulom stave čiže ľudská práca, vytvára hodnotu, ale nie je hodnotou.
Stáva sa hodnotou v stuhnutom stave, v predmetnej forme,“ teda spredmetnením.
Znova tu je vzťah procesu a veci.
A toto je vždy akoby v pozadí
a vždy budeme narážať na pasáže,
kde to Marx zdôrazní.
Na spôsobe,
akým fungujú tieto
relatívne a ekvivalentné formy, je čosi zvláštne.
Marx si všíma tri osobitosti. Prvú ukazuje na strane 62:
„Prvá osobitosť,
ktorá je nápadná pri skúmaní ekvivalentnej formy, je táto:
úžitková hodnota sa stáva javovou formou svojho opaku, hodnoty.“
Tento vzťah je zahrnutý už na samom začiatku tohto argumentu.
Vaša úžitková hodnota, ktorú vlastníte, slúži ako ekvivalent
voči môjmu tovaru v relatívnej forme.
A je to táto úžitková hodnota, nie niečo všeobecné, ale táto úžitková hodnota,
a z tohto protirečenia nikdy
neunikneme.
Že jednotlivá úžitková hodnota,
v konečnom dôsledku to bude zlato,
sa stáva javovou formou svojho opaku, hodnoty.
Na strane 63 to pokračuje,
keď Marx hovorí
- a tu už anticipuje argument o fetišizme -
že „Keďže relatívna forma hodnoty tovaru, napríklad plátna, vyjadruje, že je hodnotou
ako niečo celkom odlišné od jeho telesa a jeho vlastností,
napríklad ako niečo rovné kabátu,
už sám tento výraz naznačuje,
že v sebe skrýva spoločenský vzťah.“
V časti o fetišizme sa budeme
veľa zaoberať tým, ako sa veci skrývajú.
Tu vlastne hovorí: toto skrývanie
sa odohráva v rámci logického vzťahu, ktorý vzniká
medzi tovarmi
a ich peňažným vyjadrením. O kúsok ďalej
hovorí: „Stadiaľ záhadnosť ekvivalentnej formy,
ktorá buržoázne obmedzenému politickému ekonómovi udrie do očí až vtedy,
keď táto forma vystupuje pred ním v hotovej podobe, v peniazoch.“
Ďalej sa trochu
naváža do klasických politických ekonómov za ich chyby.
Takže na strane 64 píše:
„Teleso tovaru, ktorý slúži ako ekvivalent, prejavuje sa vždy len
ako stelesnenie abstraktnej ľudskej práce a je vždy produktom určitej užitočnej, konkrétnej práce.“
Určitá konkrétna práca vyrába zlato.
Ale zlato má byť vyjadrením
abstraktnej ľudskej práce.
Druhá osobitosť je v polovici strany 64:
„Druhou osobitosťou ekvivalentnej formy teda je,
že konkrétna práca
sa stáva javovou formou svojho opaku, abstraktnej ľudskej práce.“
A tretia osobitosť,
na konci strany 64: „Treťou osobitosťou ekvivalentnej formy teda je,
že súkromná práca sa stáva formou svojho opaku,
pracou v bezprostredne spoločenskej forme.“
Vidíte, že sa tu objavujú rôzne protirečenia.
Vyjadrením hodnoty jedného tovaru je nejaký iný tovar,
určitá úžitková hodnota vyrobená v určitých konkrétnych
pracovných podmienkach,
ktorú si v zásade môže privlastniť každý jednotlivec,
a
zároveň má slúžiť ako všeobecné vyjadrenie
celého sveta tovarovej výroby.
Napätie. Nemusíme však
uvažovať o súkromnom privlastňovaní.
Ak je zlato peňažným tovarom, ak je
tým tovarom, ktorý je v strede všetkého tohto,
kto sú potom výrobcovia zlata?
Koncom 60. rokov 20. storočia došlo k zaujímavému momentu,
keď dvoma najväčšími producentmi zlata na svetovom trhu
boli ZSSR a Juhoafrická republika.
Kapitalizmus z toho nebol veľmi ***šený.
Totiž,
ZSSR a Juhoafrická republika mohli úplne rozhodiť ponuku zlata,
napríklad mohli zahltiť trh alebo urobiť niečo iné.
Takže v tomto zmysle
jedným z dôvodov, mnohých dôvodov, prečo sa prešlo
na nekovovú
peňažnú základňu v 70. rokoch, bolo to, že
mocnosti vo Washingtone, Londýne, Tokiu atď. sa rozhodli,
že zlato nemôže zostať tým základom,
nemôže ním zostať,
vzhľadom na politickú zodpovednosť, ktorá s tým súvisí. Takže tieto protirečenia, o ktorých tu Marx hovorí,
môžu vypuknúť
rôznymi spôsobmi.
Kto ovláda peňažnú zásobu? Kto ovláda tieto úžitkové hodnoty? Aké sú
podmienky práce?
Čo sa stane,
ako sa to stalo v roku 1848, keď bolo objavené
kalifornské zlato,
keď nastane prílev zlata na svetový trh? Čo sa stalo,
keď Španieli prišli
do Južnej Ameriky, ukradli Inkom všetok zlato atď.
a zaplavili Európu zlatom
v 16. a 17. storočí, čo viedlo k obrovskej inflácii? Inými slovami,
fakt, že určitý tovar
má túto schopnosť byť všeobecným ekvivalentom,
so všetkými tými osobitosťami,
vedie k problémom.
Je to akoby jednoduchý vzťah medzi zvláštnym a všeobecným,
pričom to zvláštne
predstavuje mieru všeobecného.
Napätie, protirečenia,
peňažné protirečenia – Marxova ***ýza je toho neskôr plná.
Tu len vytvára
určité základy.
Na strane 65
si všíma niečo, čo je tiež veľmi dôležité, pokiaľ ide o výmenu.
Veľmi rád cituje Aristotela.
A všíma si, že Aristoteles hovorí:
Ak sa dve veci vymieňajú,
musí byť v tejto výmene
nejaký ekvivalent.
Aristoteles si všimol, že výmena predpokladá ekvivalentnosť.
Ale nepoznal teóriu pracovnej hodnoty.
Prečo? Pre otroctvo.
Neexistoval žiadny slobodný trh práce atď.
Aristoteles si teda všimol niečo veľmi dôležité o povahe výmeny,
o povahe ekonomík,
a to je princíp ekvivalentnosti.
Neznamenalo to, že aj ľudia sú si rovní, ekvivalentní, ale že niekde v tom systéme existuje akýsi princíp,
ktorý hovorí, že toto je ekvivalentom tohto.
A tento princíp ekvivalentnosti
je čosi, čo bude veľmi dôležité pre fungovanie trhov.
Takže Aristoteles, na strane 65, hovorí:
„Výmena nie je možná bez rovnosti, ale rovnosť nie je možná
bez vzájomnej merateľnosti.“
To je čosi,
čo je veľmi dôležité pre fungovanie trhov.
Ide teraz o to,
že čím viac sa všeobecný ekvivalent
stáva súčasťou tohto argumentu, deje sa to…
– a Marx na to poukazuje znova na strane 66 dole –
že: „Vnútorný protiklad úžitkovej hodnoty a hodnoty, skrytý v tovare,
sa teda prejavuje vo vonkajšom protiklade, t. j. vo vzťahu
dvoch tovarov; v tomto vzťahu ten tovar,
ktorého hodnota sa má vyjadriť, vystupuje bezprostredne len ako úžitková hodnota,
naproti tomu druhý tovar,
v ktorom sa hodnota vyjadruje, vystupuje bezprostredne len ako výmenná hodnota.“
Tu vidíme
počiatky vzniku niečoho, čo bude veľmi
dôležité v celom argumente.
Vnútorný protiklad
tovaru,
protiklad úžitkovej hodnoty a hodnoty,
sa nakoniec vyjadrí vo vonkajšom protiklade medzi
svetom tovarov
a svetom peňazí.
Tieto dva svety
sa zrazu oddelia.
A keďže sa oddelia, občas sa môžu stať nepriateľskými.
Inými slovami: od vnútorného protikladu prechádzame
k vonkajšiemu protikladu,
ktorý má potenciál antagonizmu.
Celý príbeh sa končí tým,
ako sa rozšírená forma hodnoty
mení na všeobecný ekvivalent.
A tak sa peniaze stávajú
vyjadrením,
peňažný tovar sa stáva vyjadrením hodnoty.
Na strane 72, v prvej polovici, píše:
„Napokon
jeden osobitný druh tovaru nadobúda všeobecnú ekvivalentnú formu,
pretože všetky ostatné tovary robia z neho materiál pre svoju jednotnú, všeobecnú
formu hodnoty.“
Všimnite si nasledujúcu vetu: „Lenže v tej istej miere, v akej sa vôbec vyvíja forma hodnoty,
vyvíja sa aj protiklad medzi jej obidvoma pólmi,
medzi relatívnou formou hodnoty a ekvivalentnou formou.“
A tak sa dostávame k poslednej časti
o peňažnej forme.
Pozreli sme sa teda
na spôsob,
akým sa konkrétne a abstraktné stretáva vo výmene,
ako sa relatívna a ekvivalentná forma hodnoty
vyvíjajú
a vytvárajú peňažný tovar.
To nás vedie k fetišizmu,
ale dajme si najprv otázky k tejto a predchádzajúcej časti.
» ŠTUDENT: Hovorili ste, že sa na to dá pozerať
ako na logický argument, alebo ako na historický argument.
Zaujímavé je, že niektorí tento prístup uplatnili na historickú ***ýzu
a prišli s koncepciou kontingencie a kodifikácie, podľa ktorej sa kapitalizmus
vyvíja ako séria náhod, ktoré sa kodifikujú. A potom je tu otázka vedomia.
V tejto súvislosti mi napadá pojem formy, ktorá je adekvátna obsahu,
a čo potom možno povedať o spoločenských vzťahoch v kapitalizme,
v ktorom sa vyjadrenia stelesňujú vo veciach, ktoré sú protirečivé,
napríklad ako vyjadrenie hodnoty je protirečivé, lebo sa vyjadruje v úžitkovej hodnote niečoho.
Ako to súvisí s myšlienkou, že pravda je zhoda reprezentácie a samotnej veci,
znamená to, že ide o akési absurdity v spoločnosti?
» DAVID HARVEY: Nie, nie sú to absurdity, v tom zmysle, že Marx neustále hovorí
o zvnútornení protirečení.
A toto zvnútornenie protirečenia vedie k ďalším protirečeniam.
A ide o tieto napätia, ktoré…
Tu sa celý argument dosť komplikuje,
a nechcel by som
do toho teraz zachádzať, ale ide o to,
či hovoríme len o Marxovom
spôsobe reprezentácie.
Ide len o to, že Marx hovorí o protirečeniach v jazyku? Alebo je reč o skutočných protirečeniach, ktoré naozaj existujú?
Už som naznačil,
že sa mi zdá fascinujúce, ako Marx
v tejto kapitole ukazuje protirečenie v peňažnej forme.
A keď sa na to pozerám a kladiem si otázku, prečo sa zlatý štandard
v 60. rokoch zrušil, pomyslím si –
tá Marxova ***ýza skutočne pomáha niečo z toho pochopiť.
A myslím si, že to protirečenie bolo v tomto prípade veľmi reálne, to tvrdí aj literatúra.
Bola tu nervozita z moci, ktorú mali k dispozícii
ZSSR a Juhoafrická republika.
Takže
vzťah medzi Marxovou argumentáciou a realitou okolo nás,
a napätím v našich životoch, je vždy zložitý
a treba si to samostatne premyslieť.
Treba si to samostatne premyslieť. Ale ide tu
o logický argument, v ktorom
hovorí o spôsobe, akým sa tieto protirečenia zvnútorňujú.
V niečom, čo nazývame peniaze. Ale čo sú peniaze?
To je veľmi zaujímavá otázka. Koľkí z vás sa *** tým niekedy zamysleli?
Čo sú peniaze? Kde sa vzali?
A keď si prečítate Dickensovu knihu Dombey a syn,
kde malý Paul zomiera a pýta sa,
Ocko, čo sú peniaze?
A pán Dombey, veľký podnikateľ, mu nevie odpovedať.
A matka malého Paula zomrela. Tak sa pýta, či ju môžu peniaze vrátiť späť.
A pán Dombey nevie, čo má povedať.
Čo sú peniaze? Čo to je?
Máme ich stále pri sebe, stále ich používame, ale sú hlboko protirečivé.
Aj pokiaľ ide o náš vzťah k nim, pokiaľ ide o fetiš.
Aj ja sa niekedy zobudím a idem sa pozrieť, čo sa deje
s akciami v mojom penzijnom fonde…
Takže existuje niečo ako fetiš, a čo to je? Poznáte to –
Dvojpercentný výnos, skvelé!
Alebo: nie, kleslo to o desať, panebože! Vlastne mám protikladný vzťah
k pádom akciového trhu. Z politického hľadiska ma to teší.
Z osobného hľadiska je to hrozné,
lebo môžem prísť o úspory.
Takže takéto protirečenia a napätia sú v našich životoch neustále.
Treba o nich asi rozmýšľať.
Jedna zo zaujímavých vecí na tejto časti je, že je napísaná úplne
odlišným štýlom.
V tretej časti 1. kapitoly píše Marx ako účtovník,
toto sa rovná tamtomu a tak ďalej.
Tu nás zase čaká Marx,
ktorý hovorí
o záhadách,
vlkolakoch a tak ďalej.
Ide o veľmi odlišný štýl.
Jedným z dôsledkov toho bolo,
že mnohí túto časť považovali za čosi navyše
ako nejakú
odbočku, niečo vedľajšie.
A preto to neberú veľmi vážne,
keď hovoria o všeobecnej teórii,
ktorú Marx predkladá v Kapitáli. Iná časť ľudí zase
neberie veľký ohľad na tú všeobecnú teóriu a chápe časť
o fetišizme ako zlatý klinec,
zlatú baňu
a rozširujú ju na veľkú spoločensko-literárnu
teóriu a podobne.
Myslím si, že je veľmi dôležité,
že Marx túto časť vložil do druhého vydania Kapitálu z pôvodného dodatku, podobne ako tretiu časť o forme hodnoty.
Prepísal tieto časti a v druhom vydaní ich dal do prvej kapitoly, čo bol z jeho strany
vedomé rozhodnutie.
Hovorí to tiež niečo o Marxovej technike,
že je podľa neho v poriadku, ak sa menia štýly
v závislosti od témy.
Marxov štýl zodpovedá tomu, čo chce povedať.
Jednou z otázok, ktoré si musíme položiť,
je: Akú úlohu
táto časť hrá
v Marxovej argumentácii ako takej? Túto úlohu, myslím,
odhalili už zmienky o tom,
ako sa veci skrývajú,
ako sa veci stávajú záhadnými,
ako sú veci prekryté,
ako nevidíme, čo sa skutočne deje,
aké zložité protirečivé vzťahy
existujú medzi peňažnou formou s jej konkrétnymi vlastnosťami a funkciou všeobecného ekvivalentu,
ktorú má plniť.
Takže takéto vzťahy
už máme pred sebou a tu sa stávajú predmetom záujmu,
podobne ako iné časti skladačky. Tu sa sústredíme na tieto vzťahy.
Myšlienky, ktoré boli predtým latentné, sa zrazu stávajú hlavným
predmetom argumentácie.
To, čo tu Marxa zaujíma,
sú dve veci.
Po prvé, Marx predkladá
pojem fetišového charakteru tovarov,
v ktorom ide o to, že
bežná, zmyslami vnímateľná vec
sa premieňa na niečo, ako hovorí na strane 75,
čo je „zmyslovo nadzmyslové“.
Niečo, čo,
na strane 76, je „zmyslovo nadzmyslová vec čiže spoločenská vec“.
Tajuplný charakter tovaru,
ako hovorí,
vychádza z jeho spoločenského charakteru.
Na strane 75 píše, že „Tajuplnosť tovarovej formy spočíva teda
jednoducho v tom,
že ľuďom odráža spoločenský charakter ich práce
ako predmetný charakter samých produktov práce, ako spoločenské prírodné vlastnosti
týchto vecí.“
A o čosi nižšie:
„V tomto prípade iba určitý
spoločenský vzťah medzi samými ľuďmi
nadobúda v ich očiach fantazmagorickú formu
vzťahu medzi vecami.“
A potom robí krátku odbočku k náboženstvu,
a hovorí: „Toto nazývam fetišizmom,
ktorý sa prilepí na produkty práce,
len čo sa vyrábajú ako tovary,
a je teda neoddeliteľný od tovarovej výroby.“
Táto neoddeliteľnosť od tovarovej výroby je mimoriadne dôležitá.
Hovorí, že fetišizmus nie je niečo,
čoho sa môžete len tak zbaviť.
Nie je to záležitosť vedomia,
je to záležitosť
niečoho, čo je hlboko zakorenené v spôsobe,
akým sa tovary vyrábajú a vymieňajú.
A ďalej,
na strane 76
je táto kľúčová pasáž:
„Čiže súkromné práce sa naozaj uplatnia ako
články úhrnnej spoločenskej práce
len na základe vzťahov, do ktorých výmena stavia produkty práce
a prostredníctvom nich aj výrobcov.
Pret sa výrobcom
spoločenské vzťahy ich súkromných prác
javia ako to, čím sú“, toto je dôležité: to, čím sú,
„t. j. nie ako bezprostredne spoločenské vzťahy osôb v ich prácach samých,
ale naopak ako vecné vzťahy osôb
a spoločenské vzťahy vecí.“
V istom zmysle je ten argument pomerne jednoduchý.
Ľudia sa v kapitalizme k sebe nevzťahujú
priamo ako ľudské bytosti.
Vzťahujú sa k sebe prostredníctvom množstva produktov,
ktoré nachádzajú na trhu.
Ale keď ideme na trh a spýtame sa: Prečo toto stojí dvakrát toľko, ako tamto?,
to, s čím tu máme do činenia, je vyjadrenie spoločenského vzťahu,
ktorý má podľa Marxa čosi spoločné
s hodnotou, so spoločensky nutným pracovným časom.
Aké to má dôsledky?
Je ich niekoľko.
Po prvé,
nevieme nič o
podmienkach práce,
v ktorých pracovali ľudia, aby sme mali čo jesť na raňajky.
Nemáme to odkiaľ vedieť.
Je to príliš komplikované, príliš rozvetvené, príliš vzdialené.
A keď zohľadníte vstupy, ktoré sú potrebné na výrobu vstupov, potrebných na výrobu vstupov…
Uhlie, z ktorého sa vyrába oceľ, z ktorej sa robí traktor, ktorý sa používa…
Milióny a milióny a milióny ľudí takto súvisia s našimi raňajkami.
Vzniká tak veľká otázka:
Kde sa tieto raňajky berú?
Svoj kurz o úvode do geografie
som zvykol začať otázkou: Kde sa berú vaše raňajky?
Máte čas
na rozmyslenie.
Prvá odpoveď znela: Kúpil som ich v obchode. Tak to teda nie, skúste ísť trochu ďalej.
Čo viete o ľuďoch, ktorí to vyrobili? A kým prišiel tretí týždeň kurzu,
študenti hovorili: Dnes som radšej ani neraňajkoval.
Myslím, že sa v nich zrazu objavil pocit viny,
a typickou reakciou je urobiť niečo také.
Každopádne, ide tu o to,
že spoločenské vzťahy
vecí
sprostredkúvajú naše vzťahy medzi ľuďmi a všetko čo sa deje.
Marx síce netvrdí to, čo poviem,
ale mal som napríklad spor
s nábožnými ľuďmi, ktorí trvajú na morálnom správaní a hovoria,
že vždy ide o vzťah človeka k človeku, byť dobrý k blížnemu,
k susedovi,
pomôcť človeku na ulici a tak podobne.
A ja im na to poviem, dobre, ale čo s tými ľuďmi, vďaka ktorým máte na stole raňajky?
Akú morálnu zodpovednosť máte voči nim? A odpoveď je vždy: Nie,
to ma nezaujíma. Lenže práve tu je
naše spoločenské spojenie so svetom práce.
A je veľmi zložité zistiť, ako to funguje. Len občas sa dozvieme,
poznáte to, že
určitý produkt sa vyrába v otrasných podmienkach, treba ho bojkotovať,
alebo bojkotovať iný produkt.
Ale vidíte,
aký strašne komplikovaný tento svet je.
A ako trhový systém, najmä v peňažnom tovare, pred nami skrýva toľko
toho, čo sa deje vo svete okolo nás.
Preto Marx začína tým, že hovorí,
že musíme konfrontovať spôsob, akým tento svet funguje.
A uvedomiť si, že sa to pred nami zakrýva
v dôsledku toho, ako funguje trh.
Pritom sa
Marx vracia
k myšlienke,
že tovary sú objektívne,
že síce existujú,
ale nemôžete ísť do obchodu
a pozrieť sa na hlávkový šalát a zistiť, či bol vyrobený
v podmienkach vykorisťovania alebo inak, to sa jednoducho nedá.
Nijako to nezistíte. A ak dôjde k bojkotu grepov
z jednej krajiny,
zrazu zistíte, že sa na trhu objavia
grepy z úplne inej krajiny.
Marx pokračuje ďalej
a hovorí:
Musíme pochopiť, píše na strane 77, že „Ľudia teda nedávajú produkty
svojej práce do vzájomného vzťahu ako hodnoty,
lebo v týchto veciach vidia len čisto vecné obaly rovnorodej
ľudskej práce.
Naopak.
Tým, že svoje rozličné výrobky
dávajú vo výmene na roveň ako hodnoty,
dávajú vzájomne na roveň svoje rôzne práce ako ľudskú prácu.
Nevedia o tom, ale robia to. Hodnota teda nemá napísané na čele,
čím je.
Naopak, hodnota premieňa každý produkt práce
na spoločenský hieroglyf.“
Neskôr sa, ako hovorí,
pokúšame rozlúštiť tento hieroglyf.
Ale: „Neskorší vedecký objav, že pokiaľ sú produkty práce hodnotami,
sú iba vecným vyjadrením ľudskej práce vynaloženej na ich výrobu,
je epochálny v dejinách vývoja ľudstva,
ale vôbec neporušuje predmetné zdanie
spoločenského charakteru práce.“
Znova je tu reč o zovšeobecnení výmenného procesu,
na globálny
svet tovarov, globálnu štruktúru.
Znova sa vracia k myšlienke, že hodnota nechodí po svete
a nerozpráva o sebe, čo je.
Hodnota vzniká, ako aj pojem hodnoty vzniká, zo všetkých týchto procesov.
Nepredchádza im, vzniká z nich.
A hodnotový vzťah je čosi, čo sa vyrába
špecificky v rámci kapitalistickej spoločnosti.
A až v kapitalistickej spoločnosti
vznikla teória pracovnej hodnoty.
Jedným z prvých mysliteľov,
ktorí prišli s určitou verziou teórie pracovnej hodnoty, bol Hobbes.
Od neho sa odvíja celá línia, Locke, Hume a ďalší ľudia, ktorí to rozoberali,
až nakoniec
sa dostávame k teórii pracovnej hodnoty Adama Smitha a teórii pracovnej hodnoty
Davida Ricarda.
Takže teória pracovnej hodnoty nie je čosi, čo existovalo vždy.
Vznikla
so vzostupom kapitalizmu. Ale, ako sme videli, teória pracovnej hodnoty
v klasickej politickej ekonómii hovorila, že
ide o pracovný čas,
nie spoločensky nutný pracovný čas. Nemali rozlíšenie konkrétnej a abstraktnej práce,
teda to, o čom Marx už hovoril.
Takže teória pracovnej hodnoty, resp. jej vzostup, bol spojený
s nástupom epochy buržoázie.
Z toho vyplýva,
že zničenie buržoázneho
hospodárstva, zničenie kapitalizmu,
by si vyžadovalo
vytvoriť alternatívnu hodnotovú štruktúru,
alternatívny hodnotový systém.
Alebo naopak, ak sa vám nepáči hodnotový systém kapitalizmu a chcete
niečo iné, potom by ste sa mali rýchlo stať revolucionárom,
lebo toto je hlavná forma hodnoty,
ktorá pôsobí v našej spoločnosti.
A pôsobí, ako hovorí Marx, za našimi chrbtami.
Nevidíme ju, nerozumieme jej dôsledkom.
To vedie k schizofrenickým formám hodnôt, k dobrým
vzťahom s blížnymi na jednej strane, ale aj ľahostajnosti k tomu, čo sa deje
na trhu.
Takáto rozpoltenosť.
Ďalej sa dostávame
k niečomu, čo bude
veľmi dôležité
v ďalšej kapitole.
Na strane 78 ***
hovorí
o proporciách, v akých sa tovary vymieňajú.
Je zrejmé, že sa tieto pomery veľmi menia.
„…veľkosti hodnoty“ „sa ustavične menia nezávisle od vôle, predvídavosti a konania
vymieňajúcich osôb.
Ich vlastný spoločenský pohyb má pre nich formu pohybu
vecí, ktorý ich kontroluje, namiesto toho, aby ho sami konrolovali.“
Teda výrobcovia.
Kto ovláda celý systém?
Výrobcovia?
Alebo ovláda systém výrobcov?
Samozrejme, predstava, že ich ovláda systém,
nie je len Marxova.
Mysliteľ, ktorý
ju najväčšmi presadzoval, bol Adam Smith,
ktorý hovoril o „neviditeľnej ruke trhu“.
Táto skrytá ruka trhu riadi veci.
Jednotlivci by v správne fungujúcej,
doknale fungujúcej trhovej spoločnosti nemali žiadnu kontrolu *** systémom.
Trh by tu bol kontrolným mechanizmom.
A táto skrytá ruka by nás doviedla až
do úžasnej kapitalistickej utópie.
Ale, hovorí Marx,
v tomto trhovom systéme,
na strane 78,
dochádza k tomu, že
„v náhodných a stále kolísajúcich
výmenných pomeroch ich produktov,“
to si môžete predstaviť
ako kolísanie ponuky a dopytu,
„sa ako regulujúci prírodný zákon násilne presadzuje pracovný čas spoločensky nutný na ich výrobu,
podobne ako sa presadzuje zákon tiaže, keď sa niekomu zrúti na hlavu dom.
Určenie veľkosti hodnoty pracovným časom je teda tajomstvo
skryté za zjavnými pohybmi relatívnych hodnôt tovarov.“
Skryté za výkyvmi trhu.
„Odhalenie tohto tajomstva odstraňuje zdanie čisto náhodného
určenia veľkosti hodnoty
produktov práce, vôbec však neodstraňuje vecnú formu tohto určenia.“
Takže za všetkými týmito trhovými výkyvmi, a za skrytou rukou trhu, existuje
regulatívny princíp, ktorý sa tu vynára,
a týmto princípom
je spoločensky nutný pracovný čas,
stelesnený v tovaroch,
ktorý tvorí
priemerné výmenné pomery s inými tovarmi.
To je ten regulatívny princíp.
A toto je, ak chcete, prvá časť
argumentu o fetišizme.
Druhá časť sa začína hneď ďalej,
kde nás Marx odvádza do sveta myšlienok.
Ako premýšľame o svete,
keď fyzické ukazovatele
hovoria: je to takto,
pričom vieme, že je to inak.
Pojem fetišizmu
naznačuje, že
existuje hlbší pohľad na veci,
ktorý sa líši od toho, ako sa veci javia na povrchu.
Marx niekde píše,
že keby všetko bolo tak, ako sa to na povrchu javí, veda by bola zbytočná.
A ide mu o to, vybudovať politickú ekonómiu ako vedu.
Túto vedu berie veľmi vážne.
Chce preto zostaviť aparát,
ktorému sa podarí preniknúť
za fetišizmus, za povrchové javy. Ako to urobiť?
A ako k tomu pristupovali iní myslitelia?
Samozrejme, Marx zisťuje, že mnohí si túto otázku vôbec nevšimli,
nechali sa oklamať povrchovými javmi.
Vráťme sa však k tej zásadnej veci: „javia sa ako to, čím sú“. Teda povrchové javy
nie sú jednoducho ilúzie.
Skutočne chodíme do supermarketu, nakupujeme, platíme peniazmi,
tieto veci skutočne robíme.
To je naša činnosť.
Vidíme, ako to robíme, ide o konanie, ktoré je skutočné.
Toto treba zohľadniť. Inými slovami:
Musíte sa zaoberať touto skutočnosťou a zároveň tou hlbšou štruktúrou za ňou.
To je známy
postup vo vedeckom úsilí.
Čo iné robí psychoanalýza, ako to, že povie: Pozrite,
povrchový jav správania skrýva čosi iné.
Psychoanalytik by však asi nepovedal:
Tento agresívny človek, ktorý drží nôž, on sa len cíti neistý,
takže sa nemusíte báť.
Jasné, že by vám poradil, aby ste sa tomu človeku vyhli.
Nepovie, že to je ilúzia.
Nie, je to skutočné.
Ale zároveň viete, že v pozadí sa odohráva niečo iné,
než ako sa to javí na povrchu. Marx argumentuje podobne.
Vlastne je priekopníkom
tohto typu argumentácie v spoločenských vedách.
Myslím si, že mnoho ľudí
tútu schopnosť prevzalo od neho.
Marx zaujíma,
ako sa povrchové javy vykladali
v politickej ekonómii.
A ako hovorí
na strane 78, „Uvažovanie o formách ľudského života,
teda aj ich vedecká ***ýza, sa vôbec uberá cestou, ktorá je v protiklade
so skutočným vývojom.
Začína sa post festum, a vychádza teda z hotových výsledkov procesu vývoja.
To znamená:
chceme pochopiť svet, v ktorom sme teraz, a musíme sa prepracovať smerom dozadu k momentu,
keď sa zrodil.
„Takto len ***ýza cien tovarov viedla
k určeniu veľkosti hodnoty…“
Začali sme v supermarkete
a pýtali sa, čo je spoločnou hodnotou?
„Ale práve táto hotová forma – peňažná forma – sveta tovarov vecne zastiera
spoločenský charakter súkromných prác
a teda aj spoločenské vzťahy medzi súkromnými výrobcami,
namiesto toho,
aby ich obnažila.“
Ďalej hovorí o kategóriách buržoáznej ekonómie.
Hovorí, že „Práve formy tohto druhu tvoria kategórie buržoáznej ekonómie.
Sú to spoločensky platné, teda objektívne myšlienkové formy
výrobných vzťahov tohto historicky určeného spoločenského spôsobu výroby, tovarovej výroby.“
„Preto všetok mysticizmus tovarového sveta, všetky čary a kúzla, ktoré zahmlievajú
produkty práce na základe tovarovej výroby,
ihneď zmiznú, len čo prejdeme
k iným formám výroby.“
Potom sa Marx zabáva s mýtom o Robinsonovi Crusoe.
Tento mýtus používali
súdobí politickí ekonómovia v predstavách o tom,
ako by sa niekto, kto žije v prirodzenom stave,
rozhodoval o regulovaní vlastného života, ako by reguloval svoj vzťah k prírode,
čo robiť, ako to robiť, takéto záležitosti.
A Defoe vytvoril takýto mýtus,
ktorý v podobe akejsi robinsonovskej ekonomiky hral veľmi významnú úlohu
v politicko-ekonomických teóriách.
Marx sa na tom trochu zabáva, keď poznamenáva, že
Robinsona „učí skúsenosť“ a keďže
„zo stroskotanej lode zachránil hodinky, hlavnú účtovnú knihu, atrament a pero, ako správny Angličan
začína čoskoro o sebe viesť účtovné záznamy“
Inak povedané, celá táto predstava bola založená na anglickom politickom živote,
a ekonómovia si predstavovali, že takto by
racionálna bytosť v prirodzenom stave skutočne regulovala
svoj život. Takže Marx si tu z toho trochu strieľa.
A hovorí, opusťme teraz Robinsonov ostrov.
Mimochodom, myslím si, že ekonómovia nečítali správny ten správny román od Defoa.
Mali si pozrieť Moll Flandersovú.
Je to oveľa lepšie. Moll je klasická tovarová postava.
Chodí sem a tam a špekuluje s vášňami ostatných,
a dovolí každému špekulovať s jej vlastnými vášňami.
V Moll Flandersovej je jeden skvelý moment, keď
utratí posledné peniaze na to, aby si prenajala fiaker a elegantne sa obliekla na bál.
Ide na ten bál a stretne muža,
tancujú spolu a rozhodnú sa ujsť a zobrať sa,
a keď sa ráno zobudia v hostinci, on hovorí:
Dúfam, že máš nejaké peniaze, lebo ja som švorc.
Ona na to - Ani ja nič nemám, a obaja sa smejú a odídu preč…
Je to čarovný
moment, keď dochádza k takým tovarovým kolíziám. Ona potom putuje do kolónií,
dostane sa do Virginie, do väzenia pre dlžníkov…
Je to oveľa lepšia
metafora kapitalizmu ako Robinson Crusoe.
Každopádne, opúšťame Robinsonov ostrov
a pozrieme sa na
situáciu pred kapitalizmom.
Svet osobnej závislosti v stredovekej Európe.
Hovorí o robote v zmysle práce na panskom,
pričom „spoločenské vzťahy osôb v ich prácach
sa rozhodne javia ako ich vlastné osobné vzťahy,
a nie sú maskované spoločenskými vzťahmi vecí,
produktmi práce.“
Ak pracujete pre feudálneho pána, pracujete toľko a toľko hodín
na panskom.
Tým sa to končí, je tu vzťah osobnej závislosti.
Na tom nie je nič
tajomné, nepriehľadné, a Marx hovorí to isté
o patriarchálnej výrobe roľníckej rodiny.
A nakoniec
v polovici strany 80 hovorí:
„Napokon si pre zmenu predstavme
združenie slobodných ľudí, ktorí pracujú so spoločnými výrobnými prostriedkami
a svoje početné individuálne pracovné sily vedome vynakladajú
ako jednu spoločenskú pracovnú silu.“
Toto je jedna z mála pasáží, kde Marx hovorí o akejsi predstave
socializmu a o tom, aký by bol socializmus. A znova,
„Všetky určenia Robinsonovej práce sa tu opakujú,
lenže spoločensky, a nie individuálne.“
Ďalej hovorí o tom,
že spoločenské vzťahy by v takejto spoločnosti
boli (s. 81) „priehľadne jednoduché tak vo výrobe, ako aj v rozdeľovaní.“
Hovorí teda o veľmi špecifickej črte,
nepriehľadnosti spoločenských vzťahov,
ktorou sa vyznačujú v kapitalizme, a stavia ju do kontrastu s inými
spôsobmi výroby, aby zdôraznil špecifickosť
sveta, v ktorom žijeme.
Ďalej uvádza
niekoľko poznámok,
ktoré sú zaujímavé i kontroverzné:
„Pre spoločnosť tovarových výrobcov, ktorých všeobecný spoločenský výrobný vzťah
spočíva v tom, že sa správajú k svojim výrobkom ako k tovarom, teda ako k hodnotám,
a v tejto vecnej forme dávajú svoje súkromné práce do vzájomného vzťahu
ako rovnakú ľudskú prácu –
pre takúto spoločnosť je najviac zodpovedajúcou formou náboženstva
kresťanstvo so svojím kultom abstraktného človeka,
najmä v jeho buržoáznych vývinových formách, v protestantizme, v deizme atď.“
Ako viete, Max Weber neskôr túto tézu obrátil
a tvrdil, že kapitalizmus bol v skutočnosti výrazom náboženskej viery,
kým Marx vlastne hovorí:
tieto zmeny v náboženstve, vznik protestantstva,
boli obrazom, odrazom
vzostupu tovarových vzťahov, nástupu teórie hodnoty,
hodnoty,
abstraktnej práce, a tak ďalej.
A že daná podoba náboženskej viery
v istom zmysle závisí od
premien v ekonomickej a politickej štruktúre.
Ďalej poznamenáva, „V staroázijských, antických atď. výrobných spôsoboch
hrá premena výrobku na tovar,
a teda jestvovanie ľudí ako tovarových výrobcov, podradnú úlohu…“
Ďalej hovorí o dôsledkoch
trhovej výmeny na náboženskú vieru.
A tieto rozličné druhy viery a presvedčenia samozrejme
ovplyvňujú to, čo na s. 81 nazýva „pupočnou šnúrou prirodzeného
rodového zväzku s ostatnými ľuďmi, alebo…“ vzťahy bezprostednej nadvlády a poroby.
„Podmieňuje ich nízky stupeň vývinu produktívnych síl práce
a tomu zodpovedajúce
obmedzené vzťahy ľudí v materiálnom procese
výroby ich života,
teda voči sebe navzájom a voči prírode.
Táto skutočná obmedzenosť sa ideálne odráža v starých prírodných a ľudových náboženstvách.“
O čosi ďalej hovorí o tom, že „Podoba spoločenského životného procesu, t. j. materiálneho výrobného procesu,
sa zbaví svojho zahmleného,
mystického závoja len vtedy, keď sa ako produkt
slobodne zospoločenštených ľudí dostane pod ich vedomú plánovitú kontrolu.
Na to je však potrebný
materiálny základ spoločnosti čiže množstvo materiálnych existenčných podmienok,
ktoré sú zasa samy prirodzene vzniknutým produktom dlhého a strastiplného historického vývinu.“
Tu Marxa vidíme špekulovať,
hovoriť o tom, že myšlienky a viera
nie sú imúnne
voči takým vplyvom, a toto pokračuje aj na nasledujúcich stranách.
Samozrejme, možno diskutovať o tom,
do akej miery
sú tieto tvrdenia dôveryhodné.
Je však zrejmé,
ako vidno na s. 83 v poznámke pod čiarou č. 33,
že Marxov argument
je redukcionistický,
keď hovorí, že:
„…môj názor, že určitý výrobný spôsob
a jemu zodpovedajúce výrobné vzťahy, skrátka »ekonomická štruktúra spoločnosti
tvorí
reálnu základňu, *** ktorou sa dvíha právna a politická nadstavba
a ktorej zodpovedajú určité formy spoločenského vedomia«,
že »výrobný spôsob materiálneho života podmieňuje sociálny, politický
a duševný životný proces vôbec«“
Toto Marx píše
v predslove k spisu
„Ku kritike politickej ekonómie“ (1859),
a drží sa toho aj v Kapitáli.
Ide o redukcionistický argument,
podľa ktorého
na základe pochopenia pracovného procesu
a povahy pracovného procesu, na základe pochopenia, o čo v tomto procese ide,
ako ľudia organizujú svoju výrobu,
na základe tohto pochopenia
možno povedať veľa
o politike, o práve,
presvedčeniach a tak ďalej.
Nemusí sa vám páčiť
takýto redukcionistický argument. Môžete s ním nesúhlasiť, ale treba si byť na čistom v tom,
že Marx to tvrdí.
Je o tom presvedčený a považuje to
za dôležité.
Ja si myslím,
že ide o zaujímavú myšlienku,
ale ako všetky redukcionistické argumenty, v konečnom dôsledku je nedostatočná.
Ale ak takúto redukcionistickú pozíciu prijmete, začnete vidieť rôzne veci,
ktoré by ste si inak nevšimli.
A bez tohto redukcionistického impulzu by Marx všeličo
nikdy nebol pochopil.
S podobným druhom redukcionizmu sa, mimochodom, stretnete v biológii,
kde sa evolúcia občas redukuje na
mikrofyziku a podobne.
A opäť,
možno tvrdiť, že takéto pokusy sú v konečnom dôsledku neúspešné, že
napríklad evolúcia a genetické dejiny dnes spolu súvisia,
ale také redukcionistické pokusy viedli k veľmi dôležitým poznatkom
na poli biológie, podobne ako
Marxovo
trvanie na princípoch redukcionizmu
hrá veľmi dôležitú úlohu
v jeho skúmaní a motívoch skúmania.
Nemám rád, keď niekto povie: Aha, to je redukcionizmus
a preto tomu neverím.
Ak by ľudia nedokázali byť redukcionistami v otázkach, ktoré nám kedysi boli úplne neznáme,
nevedeli by sme o ničom vôbec nič.
Vlastne sa vo vede neustále snažíme zredukovať zložité veci
na jednoduché.
O tom sa veľa hovorí v súvislosti s problémami výstavby poznania.
Jasné – chápeme, že svet je veľmi zložitý, ale na druhej strane,
keď pochopíme niektoré z tých jednoduchších vecí,
potom sa môžeme aj na zložité veci pozrieť trochu inak,
a myslím, že o to ide aj Marxovi.
Ale tu je veľmi rezolútny, v týchto pasážach veľmi
otvorene hovorí o tom,
že presvedčenia ľudí
sa nedajú oddeliť od povahy politicko-ekonomického procesu,
v ktorom sú ľudia zapojení.
Chcem zdôrazniť, že
na strane 82
poznámka pod čiarou č. 32
je veľmi dôležitá, pretože tu rozoberá to, čo nazýva hlavné nedostatky
klasickej politickej ekonómie.
Všíma si, že
by sme nemali robiť tú istú chybu, teda chápať
teóriu hodnoty, teóriu pracovnej hodnoty,
ako večnú prirodzenú formu spoločenskej výroby.
Je to historický konštrukt,
a ako taký ho možno historicky dekonštruovať.
No klasickí politickí ekonómovia chápali
teóriu pracovnej hodnoty ako pirodzenú.
Preto sa tiež vracali k Robinsonovi Crusoe.
Čo by prirodzená bytosť robila v prirodzenom stave? Nuž, robila by to,
čo Robinson Crusoe. Čiže to, čo buržoa
17. storočia považoval za správne.
A na strane 82 píše,
že buržoázna politická ekonómia „nikdy ani len nepoložila otázku,
prečo tento obsah nadobúda takúto formu, prečo sa teda práca prejavuje
v hodnote
a miera práce svojím trvaním
vo veľkosti hodnoty produktu práce?
Formuly, ktoré majú napísané na čele,
že patria takej spoločenskej formácii,
kde človek ešte neovláda výrobný proces, ale výrobný proces ovláda ľudí,
tieto formuly sú pre buržoázne vedomie politickej ekonómie rovnako samozrejmou
prírodnou nevyhnutnosťou ako sama produktívna práca.“
To je pomerne ničivá kritika klasickej politickej ekonómie.
V istom zmysle bola natoľko ničivá,
že po tom rozruchu, čo nasledoval po Marxovi,
si ekonómia musela nájsť…
musela opustiť teóriu pracovnej hodnoty.
Takže teórie tzv. hraničného úžitku v polovici 19. storočia,
si zoči-voči Marxovej kritike povedali: jediný spôsob, ako to vyriešiť,
je zahodiť celú teóriu pracovnej hodnoty.
Výsledkom bola teória hraničného úžitku, ktorá o hodnote uvažuje
úplne inak.
Došlo k rekonštrukcii ekonómie ako neoklasickej ekonómie, a nie klasickej
politickej ekonómie.
Pretože pri takejto kritike je veľmi ťažké zostať prívržencom teórie pracovnej hodnoty.
Museli sa jej zbaviť, lebo inak by skončili ako marxisti,
čo nikto nechcel, takže klasických politických ekonómov
jednoducho zahodili, odsunuli, najmä preto,
že Marx prišiel s kritikou, v dôsledku ktorej sa už nedalo držať klasických pozícií bez toho,
aby ste uznali silu Marxovej argumentácie.
Na strane 83 Marx píše: „Do akej miery fetišizmus
tovarového sveta čiže predmetné zdanie spoločenských určení práce
pomýlil časť ekonómov, dokazuje okrem iného nudná a jalová škriepka
o úlohe prírody pri tvorbe výmennej hodnoty.“
Samozrejme, táto škriepka trvá dodnes.
„Keďže výmenná hodnota je určitý spoločenský spôsob, ako vyjadriť prácu vynaloženú na nejakú vec,
nemôže obsahovať viac prírodnej látky ako povedzme
zmenkový kurz.“
Pokračuje tým, že hovorí
o ilúzii fyziokratov, podľa ktorej pozemková renta vyrastá z pôdy, a nie zo spoločnosti.
Koniec je opäť zábavný,
lebo píše o tom,
čo by hovorili tovary, keby vedeli rozprávať.
O jazyku tovarov
sa Marx už zmienil a nezastavili sme sa pri tom, hoci je to celkom zaujímavé.
Každopádne: tovarový fetišizmus. Má niekto
nejaké pripomienky? Nechcel by som priveľa diskutovať o Marxovej zásadnej téze,
to môžeme inokedy. Chcem prejsť aj druhú kapitolu,
takže sa do nej pusťme.
Druhá kapitola, dúfam, nie je veľmi ťažká.
Marx tu jednoducho vykladá
podmienky výmeny.
Začína teda tým,
že povie,
že tovary nemôžu ísť na trh samy, majú predsa majiteľov.
Treba teda čosi povedať nie len o tovaroch, ale o vzťahu majiteľov k svojim tovarom.
A preto si Marx predstavuje
spoločnosť, v ktorej…
Na prvej strane druhej kapitoly, s. 85, majitelia tovarov „Musia sa teda navzájom
uznávať ako súkromní vlastníci.
Tento právny vzťah,
ktorého formou je zmluva,
či už je podložená zákonom alebo nie, je vôľový vzťah,
v ktorom sa odzrkadľuje ekonomický vzťah.
Obsah tohto právneho vzťahu […] je daný samým ekonomickým vzťahom.
Osoby tu existujú jedna pre druhú len ako predstavitelia tovarov […]“,
a teraz sa pozrieme na „ekonomické charakterové masky osôb“,
ktoré sú „len personifikáciou ekonomických vzťahov“.
Pozrime sa najprv na ten prvý kúsok.
Marx sa v celom Kapitáli pozerá na personifikácie
spoločenských vzťahov.
Nebude hovoriť o jednotlivcoch.
Bude hovoriť o predávajúcich a kupujúcich,
kapitalistoch a robotníkoch.
Bude hovoriť
o rolách.
Takže ***ýza sa bude týkať toho,
čo ľudia v týchto rolách robia.
Jednotlivci môžu mať aj iné roly
ale je pomerne obvyklé
povedať, že predmetom nášho skúmania
budú roly, a nie samotní ľudia.
Asi by ste nesúhlasili s názorom,
že diskusia o vzťahu medzi
vodičmi a chodcami
na uliciach Manhattanu
je nelegitímna, pretože
niektorí ľudia sú vodiči aj chodci.
Alebo by vám niekto vyčítal, že nehovoríte o jednotlivcoch.
Vy by ste na to mohli povedať, nie, má zmysel hovoriť o vzťahoch
chodcov a vodičov,
pretože sa tu deje čosi zaujímavé, a samozrejme prídete na to,
že keď ste v aute ako vodič, ***ávate na chodcov,
a zase inokedy, keď ste chodec, ***ávate na vodičov.
Takže Marx bude hovoriť o rolách, a bude takto hovoriť
celý čas.
Nebude veľa hovoriť o jednotlivcoch,
občas áno, ale zväčša hovorí o rolách.
A tieto roly sú v našom prípade prísne vymedzené.
Všíma si jednotlivcov,
ktorí sú súkromnými vlastníkmi
tovaru, ktorý im patrí,
a s ktorým obchodujú v podmienkach bez vonkajšieho donútenia.
Existuje tu teda vzájomný
rešpekt voči právam jednotlivcov.
To je vlastne opis právneho
a politického rámca, potrebného na správne fungovanie trhov.
A v tomto kontexte píše:
Tovar je (s. 86)
„rodený leveller a cynik“
„vždy ochotný vymeniť si nielen dušu, ale aj telo s každým iným tovarom…“
Majiteľ je ochotný zbaviť sa ho,
kupujúci je ochotný vziať si ho.
„Všetky tovary nemajú úžitkovú hodnotu pre svojich majiteľov, ale majú úžitkovú hodnotu pre svojich nemajiteľov.
Preto musia všestranne prechádzať z ruky do ruky.“
Tento argument je opäť historicky špecifický.
Marx si v poznámke pod čiarou trochu uťahuje z Proudhona,
z jeho anarchistickej vízie,
pretože Proudhon podľa Marxa
zobral pojem spravodlivosti, buržoázny pojem spravodlivosti,
a buržoázny pojem práce,
pracovných vstupov, ako základ
budovania alternatívnej spoločnosti, čo bolo podľa Marxa absurdné,
pretože to znamená prevziať
buržoázne vedomie v čistej podobe
a tvrdiť, že toto je spôsob, ako uniknúť
z buržoáznej spoločnosti. Marx na to povie: nezmysel.
V druhej kapitole potom do istej miery prechádzame
rekapituláciou spôsobu, akým sa vykryštalizujú peniaze.
Ako Marx píše na s. 87: „Peňažný kryštál je nevyhnutným produktom výmenného procesu…“
a „Historické rozšírenie a prehĺbenie výmeny
rozvíja protiklad medzi úžitkovou hodnotou a hodnotou, ktorý drieme v povahe tovaru.“
Na myšlienku tohto protikladu sme už narazili.
Teraz sa k tomu vracia, rozvíja ju.
„Potreba, aby sa tento protiklad vyjadril navonok pre výmenný styk,
vedie k vzniku
samostatnej formy hodnoty tovaru a nedá pokoj,
kým ju definitívne nedosiahne zdvojením tovaru
na tovar a peniaze.“
Inými slovami,
znova tu ide o výmenný proces,
ktorý narastá a plodí toto oddelenie.
Toto oddelenie však predpokladá,
ako píše na konci s. 87, že máme do činenia s jednotlivcami,
súkromnými vlastníkmi,
a že „Veci samy osebe sú pre človeka niečo vonkajšie, a preto sú scudziteľné.“
Scudziteľné v tomto prípade znamená:
Nie sú mojou bytostnou súčasťou, môžem sa ich kedykoľvek zbaviť.
Kedykoľvek zbaviť sa môžete toho, čo máte. Ak vás však k niečomu
viaže hlboké ***, nebudete sa toho môcť zbaviť. Predpoklad je však taký, že
tovary sú takto scudziteľné.
A na strane 88 píše, že „Neustálym opakovaním sa výmena
stáva pravidelným spoločenským procesom.“
Tento všeobecný spoločenský ekvivalent
prechádza rôznymi spoločenskými poriadkami.
Na strane 89 hovorí o tom, že
„V tej istej miere, v akej tovarová výmena láme iba svoje miestne putá,
a hodnota tovaru sa teda rozvíja na materializáciu
ľudskej práce vôbec,
prechádza peňažná forma na tovary,
ktoré sú od prírody vhodné na spoločenskú funkciu všeobecného ekvivalentu,
na drahé kovy.“
Zlato a striebro.
To vedie k ďalšej dôležitej úvahe,
tiež na strane 89
tiež na strane 89
tiež na strane 89
„Videli sme, že peňažná forma je len odrazom vzťahov všetkých ostatných tovarov
spätých s jedným tovarom. To, že peniaze sú tovarom,
je objavom len pre toho,
kto vychádza
z ich hotovej podoby, aby ich dodatočne analyzoval.“
Potom trochu hovorí o tom, že peniaze môžu nadobudnúť
symbolickú podobu. A potom píše:
„V tomto zmysle by bol každý tovar znakom“
Znakom čoho? Znakom hodnoty.
„…vecným obalom ľudskej práce, ktorá sa naň vynaložila.“
Často sa hovorí o tom, ako chápať symbolické
aspekty ekonomík, ako funguje symbolická ekonomika?
Marx tu otvára možnosť absorbovať túto ***ýzu, čo by si vyžadovalo
určité úpravy, ale táto otázka sa dá včleniť do Marxovej ***ýzy,
pretože si jasne uvedomuje,
že od samého začiatku
sú tovary symbolmi,
znakmi stelesnenej ľudskej práce.
Takže celý čas sa vlastne zaoberáme symbolickou ekonomikou.
Povaha takýchto symbolických ekonomík sa však
môže meniť.
Na to sa dá pozerať z hľadiska našej súčasnej spoločnosti.
Treba si však
dať pozor na to,
aby sme neoddelili túto symbolickú kvalitu
od jej zakotvenia v teórii hodnoty.
Túto vlastnosť symbolov treba vždy odvodiť
od týchto koreňov. A ako hovorí,
v polovici strany 91,
„Ťažkosť nie je v tom, aby sme pochopili, že peniaze sú tovarom,
ale v tom, ako, prečo a čím
sa tovar stáva peniazmi.“
To je ten hlavolam, ktorým sa Marx zaoberal
v týchto častiach.
Preto na strane 91 dole hovorí o mágii peňazí,
celkom dole.
A potom prichádza veľmi, veľmi dôležitá veta:
„Čisto atomistické správanie ľudí
v ich
spoločenskom výrobnom procese, a teda vecná podoba
ich vlastných výrobných vzťahov, nezávislá od ich kontroly a vedomého individuálneho konania,
prejavujú sa predovšetkým v tom,
že produkty ich práce všeobecne nadobúdajú tovarovú formu.
Záhada fetiša peňazí
je len viditeľnou,
do očí bijúcou
záhadou fetiša tovaru.“
Marx tu akceptuje
Smithovu víziu
dokonale fungujúcej trhovej ekonomiky,
v ktorej rozhodnutia riadi neviditeľná ruka.
Nikto nie je šéfom,
žiadna osoba nemôže ovládať ostatných,
každý sa musí riadiť tým,
čo Marx neskôr nazve doncujúcimi zákonmi konkurencie na trhu.
Smithova téza bola,
že v skutočnosti nezáleží na individuálnych motívoch
podnikateľov a nezávislých indivíduí, aktérov trhu,
že môžu byť chamtiví, altruistickí, akíkoľvek.
Môžu byť milí, krutí,
ale v konečnom dôsledku podľa Smitha
takíto nezávislí jednotlivci, slobodne konajúci na trhu,
sledujúci vlastné záujmy, potreby a túžby, akokoľvek uznajú za vhodné,
vytvárajú spoločenský výsledok,
ktorý sprostredkovaný neviditeľnou rukou trhu vedie k všeobecnému prospechu všetkých.
Marx túto víziu prijíma.
Je veľmi dôležité pochopiť, prečo.
Marxov Kapitál je kritikou klasickej politickej ekonómie.
Klasická politická ekonómia tvrdila,
že ak necháme trh na pokoji,
všetko bude v poriadku.
Ak sa dokážeme zbaviť štátu, kontroly monopolov,
ak sa nám to podarí, dostaneme spoločenský poriadok, ktorý bude
mimoriadne dynamický a sociálne spravodlivý.
To bol Smithov utopický sen.
Bol to aj Ricardov utopický sen.
Išlo o sen liberálnej teórie.
Dnes je snom neoliberálnej teórie.
Nechajme trh robiť svoju prácu a všetko bude v poriadku.
Marx má v tomto momente na výber.
Mohol by jednoducho tvrdiť, že trhy nefungujú.
Existujú monopoly, moc a tak ďalej.
Chaos, ničenie a tak ďalej.
Marx by mohol povedať, že tento utopický projekt jednoducho neakceptuje.
Alebo, ako to robí tu,
prijať podmienky tohto utopického sna,
a položiť si otázku:
Naozaj bude na prospech všetkým?
A veľkou tézou Kapitálu bude, Nie!
Je to len na prospech buržoázie,
na prospech veľkoburžoázie,
a v neprospech robotníkov,
vo všetkých ohľadoch.
Čím viac sa priblížime
realizácii tohto utopického projektu liberálnej, neoliberálnej teórie,
tým väčšia bude sociálna nerovnosť,
tým väčšia bude miera nespravodlivosti v spoločnosti,
a tým väčšie bude ničenie
životného prostredia a pracujúcich.
Marx teda prijíma predpoklady diskusie v klasickej politickej ekonómii,
aby ukázal, že sa ekonómia mýli, pokiaľ ide o jej dôsledky.
A bude to ukazovať krok za krokom.
Pritom bude predpokladať,
že klasické
podmienky, ktoré predstavuje Smithova neviditeľná ruka,
skutočne existujú, že sa ich podarilo dosiahnuť.
My vieme, že k tomu nikdy nedošlo.
Prešli sme si však istými historickými obdobiami, v ktorých sa o to ľudia pokúsili,
napríklad v posledných 30 rokoch.
Takže Marx
sa pokúša dekonštruovať
klasickú politicko-ekonomickú víziu liberálnej buržoázie,
aby ukázal, že slúži záujmom liberálnej buržoázie.
Nás to však dostáva do istého problému.
Pri čítaní Marxovej ***ýzy musíme byť veľmi opatrní.
Hovorí o kapitalistickej spoločnosti, alebo o teoretickej spoločnosti,
o ktorej sníval Adam Smith
a klasickí politickí ekonómovia?
A tieto dve veci sú niekedy v nesúlade,
narážajú na seba.
Treba si na to dať pozor. Niekedy Marx hovorí veci, ktoré nie sú nerealistické
práve v dôsledku predpokladu, ktorý prijíma.
Takže tak to je.
Náš čas vypršal,
nabudúce si prečítajte kapitolu o peniazoch,
celú kapitolu o peniazoch.
Porozmýšľajte o jej štruktúre.
Je to veľmi ťažká kapitola,
takmer všetci to pri nej vzdajú.
Ak sa ňou prehryziete,
budete
v pohode.
Prejdeme si ju nabudúce. Ďakujem.