Tip:
Highlight text to annotate it
X
Mierou všetkých vecí je človek....Krásy nevynímajúc.
Čau, Fabrizio. -Čau.
Tento rok som opäť prišla načas. Síce neviem prečo, ale nevadí?
Vážne?
Škola skončila včera. Máme prázdniny.
Dobre, tak poďme. - Ok.
Bála som sa, že by si mohol zabudnúť na našu schôdzku.
Je to už rok, čo sme sa stretli naposledy.
Na toto som sa tešila, Nechcem premrhať jeden jediný deň našich prázdnin.
Prečo si ticho?
Sleduj! Stále funguje.
Prestaň s tým nezmyslom!
Tak poď!
Bolo super byť opät s Fabriziom. Srdce mi búšilo.
Mala som zvláštny pocit, keď sa na mňa díval.
Bola som zmätená, pretože už nebol ako kedysi.
V jeho tmavých očiach nebolo nič vidieť.
Niekedy bol ako dravec a niekedy zas ako baránok.
Nikdy som nechápala, čo si naozaj myslí.
Ale bolo som šťastná, že sa opäť stretávame v našom lese.
Každý rok, na konci prázdnin...
...sme si všetky naše veci schovali pri stene pod dreveným lešením .
V minulosti bolo toto miesto zaplavené, ale to už je minulosťou.
Fabrizio mi povedal, že rieka náhle vyschla.
Kamene zbeleli, mach obrastal drevo.
Bola to radosť vidieť veci, tak ako sme ich tam nechali.
Dokonca aj Fabrizio sa usmieval, ako mnohokrát predtým.
Díval sa na mňa. Trocha som sa ho bála.
Jeho oči boli plné nežnosti a vážnosti.
Niekedy som mala pocit, že o mne všetko vie...
...že mi dokáže čítať myšlienky.
Všetko o mne vedel.
Bol to zvláštny pocit.
Bláznivý...
Náhle som pomyslela na dospelosť. Príjemný pocit.
Ale netušila som prečo...
Kde je Iro?
Neviem, ale vrati sa.
Neruš! Prestaň!
Keď sa Fabrizio vzdialil, ostala som vystrašená. Sadla som si.
Prečo ma nechal samú? Nepoznala som les tak dobre ako on.
On les poznal: zvuky, zvieratá, chodníčky...
Tvrdil, že v lese je kúzelné ticho.
Les bol jeho domovom, ale ja som sa tu cítila sama.
Celú dobu som bola plná strachu, že ma zraní nejaké divé zviera.
Sprostaňa! Odplašila si zvieratá.
Vravel som ti: Neruš ma!
Skús ma chytiť!
Fabrizio! Kde si?
Vráť sa!
Ak sa vrátiš, poviem ti o mojom sne!
Vráť sa, prosím!
Viem, že si tu, Fabrizio! Toto nie je smiešne!
Chceš vedieť o čom sa mi snívalo?
Plavila som v malej lodičke po rieke.
Najprv som bola sama; náhle si sa tam ocitol aj ty.
Sedel si vedľa mňa.
Ľahla som si a zaspala.
Spala som, pristúpil si ku mne a začalo snežiť.
Ibaže sneh nebol biely, ale čierny. Celá obloha bola čierna.
Slnko, oblaky...všetko bolo čierne.
Padlo na mňa množstvo zamrznutého ľadu.
Ľad bol všade...
Loď sa pokúšala z ľadu vyslobodiť, ale márne.
Bolo to strašné. Stále viac a viac ľadu. Naháňalo mi to hrôzu.
Zvreštala som a zobudila sa.
Aká vysoká hora. Zajtra na ňu vylezieme.
Zliezť tú modrú horu bol Fabriziov sen.
Vyzeralo to, ako keby sa stavil sám so sebou.
Vyliezť *** a dívať sa na všetky rieky, polia a stromy.
Na druhý deň sme sa vydali *** na "Modrú horu".
Stromy a rastliny na našej ceste boli, čím ďalej cudzejšie.
Ibaže Fabrizio sa vzdať nechcel.
Kázal mi ,aby som pokračovala.
Trvalo to dlho. Prišli sme na neznáme miesto.
Čo je to? - Poďme sa pozrieť.
Fantastické!
V tmavom lese sa nám ukázalo kúzelné mesto.
Vysoké veže obkolesené temnými stromami.
Mesto bolo zarastené burinou a stromami.
Skutočné mesto s nádvoriami, schodami a alejami.
Hradby a aleje boli zarastené množstvom rastlín.
Zdálo sa, ako keby sme vstúpili na zakázené miesto...
...ako keby sa mal niekto každú chvíľu objaviť a potrestať nás, že sme sem vôbec vkročili.
Pohnime sa. Zostaň za mnou.
Fabrizio, nechoď tam!
Može to byť nebezpečné! - Ale kdeže...
Fabrizio, nie!
Prosím, nerob to. Je tam tma. Poďme odtiaľto preč.
Vrátime sa.
Bude to našim tajomstvom.
Pozri naňho, už nedokáže lietať.
Myslím, že vypadol z hniezda.
Nepáči sa ti?
Možno ti dokážem pomôcť.
Tíško, nehýb sa.
Hlupáčik, nehýb sa.
Opravil by si mi tú klietku, prosím?
Prečo by som mal? Je to tvoj vták.
V poslednej dobe bol Fabrizio veľmi nevrelý. Nepáčil sa mi.
Ranilo ma, keď vravel, že som detinská a nudná.
Nerozumela som mu.
Vyzeralo to tak, že ubližovať mi, ho bavilo.
Často sa zakrádal poza stromy, aby ma vyľakal.
Fabrizio, prestaň s touto hrou!
Počkaj ma!
Laura! - Fabrizio! - Objím ma!
Mám ťa! Vyhral som!
Si odporný!
Si moja korisť! Si mojim zajatcom! - Nie!
Nikto ti nepomôže!
Čo blázniš!
Nevzpieraj sa!
Si mojim zajatcom! - Nie!
Nemá zmysel sa vzpierať!
Krič, ak chceš!
Nikto ťa nepočuje!
Nechaj ma, Fabrizio!
Blázon! Čo chceš so mnou urobiť?
Už ma nelúbiš?
Prestaň! Som silnejší než ty.
Nie! Prečo ma priviazuješ?... Nie!
Pomôž mi! Je tu had!
Prečo mi musíš stále ubližovať? Stmieva sa, rodičia sa budú hnevať!
Stále dokola, tí tvoji rodičia! Takto sa spolu hrať nemôžme!
Keď sa zotmie začneš fnukať a utekať za mamičkou!
Cháp ma prosím! Čakajú na mňa! Odveď ma domov!
Ja ťa nechcem odprevádzať domov! Choď so psom!
Psom? Ja sa psa bojím!
Fabrizio, Neopúšťaj ma!
Bojím sa tmavého lesa!
Ako môžeš byť taký obporný?! Prosím odprevaď domv! - Nie!
Dofrasa! Zmizni!
Si hnusný! Prečo mi to robíš?
Chyť ju!
Les je nebezpečný!
Zostanem tu navždy! Nikdy nepôjdem domov!
Prečo sa už so mnou nebavíš?
Je to len a len tvoja vina.
Nechoď za mnou!
Prečo to nedokážeš pochopiť? Musím byť doma, kým sa zotmie!
Idiot! Nenávidím ťa!
Laura...Laura, pomóc! - Čo sa ti stalo?
Laura... Laura, pomóc!...Laura!
Laura! Som zranený!
Fabrizio, kde si?!
Laura, pomôž mi!
Už bežím!
Ponáhľaj sa! Tu som!
Nemôžem ťa nájsť!
Rýchlo!
Samovražda! Strašné!
Kretén! To ty!
Ty si ho zabil! Nenávidím ťa!
S tebou sa hrať nedá. Ja som to vedel.
Počuješ to hrmenie?
Na čo čakáš?
Hybaj! Chceš, aby som ťa niesol? - Pusť ma!
Poď! Lebo zmokneme!
Kam chceš ísť? - Ticho!
Je to tu veľmi zvláštne. - Áno, ako ľadový palác.
Nikdy pred tým som nič podobné nevidela.
Poď, možno sa nám podarí nájsť cestu von.
Bojím sa, Fabrizio! - Pokojne.
Čo sa stalo s baterkou? - Neviem, asi sa vybili batérie.
Čo budeme len teraz robiť?
Počkaj tu. Pohľadám cestu von. - Nie!
Upokoj sa! - Nie! Prosím počkaj! Chcem ísť domov.
Ak je tu cesta von, tak ju nájdem.
Mám strach iba ak nie si nablízku. Našliel si ju?
Dostali sme sa do vnútra, cestu von iste nájdeme.
Dôveruj mi a všetko bude v najlepšom poriadku.
Vždy si mi verila.
Je chladno.
Čo robíš? Prestaň!
Objím ma a bude ti teplešie.
Neboj. Nechcem ti ublížiť.
Iba si ťa chem obzrieť.
Dovoľ mi ťa objímať...
Buď opatrný prosím.
Ver mi. Budem nežný.
Teplúčke...........nie zlé.
Dotýkaj sa ma prosím. Ihneď.
Nie, to bolí.
Prosím, budem opatrný. Bude to nádherné pre nás oboch.
Fabrizio, si tam?
Ooo, aký pekný opasok. - Chytaj!
Nebuď taký! Daj mi ho!
Zíď dole prosím! Chcem sa s tebou hrať.
Prečo lezieš vyššie?
Ak ho chceš, príď si poň!
Laura počúvaj tento príbeh: Kde bolo tam bolo...Bol jeden kráľ...
...a ten kráľ rád liezol po stromoch. Páčilo sa mu to.
Veľmi zvláštny kráľ. - Nie. Kráľ bol iba svojim mestom znudený.
Rozhodol sa, že si v lese postaví nové.
Chcel v ňom žiť sám, tak ako aj ja.
Ok, ale chem byť tvojou kráľovnou.
Budeš ale musieť byť po mojom boku dňom i nocou.
To sa nedá. Musím byť doma, kým sa zotmie.
Chcela by som zostať, ibaže nemôžem.
Nechoď domov. Zostaneme navždy spolu.
Nedá sa.
Ok, zabudni na to.
Fabrizio zostal v lese sám a ja som išla domov.
Ležala som doma v posteli, ale zaspať som nemohla.
Mala som z toho všetkého zvláštny pocit.
Zdalo sa, že Fabrizio čaká na niečo, čo sám nepozná.
Niečo temné a záhadé.
Po objavení mesta už o ňom viac nerozprával.
Túžil byť jeho kráľom,jediným.
Nechcel sa podeliť o svoje mesto ani o les s nikým.
Správal sa nerozumne. Rada by som o jeho tajomstvách vedela viac.
Táto dievčina by sa chcela stať kráľovnou mesta.
Počujete ma? Kráľovnou! Ha, ha...
Veľmi vtipné!
Nikdy sa nestaneš kráľovnou, pretože musíš byť doma! Nikdy!
Nie, toto mesto nie je a ani nikdy nebude tvoje!
Preto sa nikdy nestaneš jeho kráľovnou. Rozumieš?
Fabrizio, počúvaj. -Nie.
Ale toto je pre mňa dôležité. Vieš, že som s tebou rada.
Niekedy mám chuť utiecť, ale stále sa k tebe vrátim.
Chcela by som byť s tebou stále, ale v noci to nejde.
Prosím, cháp ma.
Zmizni! Choď domov! - Popremýšľaj *** tým...
...moji rodičia by sa po mne zháňali. To by bol koniec.
Nikdy by mi už nedovolili vstúpiť do lesa.
Nechcem, aby to takto skončilo. - Hlupáčik!
Fabrizio, nechceš sa už kamarátiť?
Počkaj!
Pozhovárajme sa!
Počúvaj ma!
Spravme to ešte raz! Tak ako sme to robili v jaskyni!
Od vtedy sme to nerobili. Nepáčilo sa ti to?
Myslela som, že sa budeme ľúbiť. Chcem to robiť ešte raz.
Znova a znova.
Už sa viac nehnevaj. Urobím kvôli tebe všetko.
Ale v noci musím byť doma.
Urobím hocičo.
Fabrizio, dala by som za teba vlastný život.
Ukáž mi svoje prsia!
Túžim sa na ne prisať ako bábätko.
Chcem to, hneď teraz! -Čo ťa to popadlo?
Nie, nie. To sa mi nepáči.
Prečo si si to pýtala? Ani nevieš, čo vlastne chceš.
Už ťa mám dosť! Počuješ?
Vravel som ti, že ma máš nechať na pokoji! - Prestaň sa so mnou takto rozprávať.
Prečo nemôžeš byť pozorný?
Vieš kto tu býva?
Nie, nikdy predtým som si tento dom nevšimla.
V tom dome žije jedno dievča.
Ahoj, nechcela by si sa s nami hrať?
Nie!
Čo sa deje? Prečo sa so mnou nebavíš?
Buď ticho! Ničomu nerozumieš.
Ak si smutný ty, tak som aj ja. - Ticho!
V noci, keď všetci spia, ťa vyzerám.
Strať sa!
Možno je to tá tvoja hlúposť, z ktorej šaliem!
Nedoliezaj! Vypadni!
Naozaj sa bojíš?
Nikdy by som ti neublížil. Veď to vieš.
Zmizni, psisko!
Ľakať malé dievčatká! Hanbi sa!
Cítiš sa už lepšie? Viac sa už neboj.
Niet dôvodu prečo plakať ako malá.
Kvôli tebe som zahnal Ira! Iro je mojim najlepším priateľom!
To všetko kvôli tvojmu neustálemu strachu!
Preto ťa nenávidím! Nenávidím ťa!
Možno by som ti dokázal odpustiť...pod jednou podmienkou.
Musíš mi doviesť to blonďavé dievča.
Tak som tu! - Vitaj v mojej ríši!
Veľkolepé privítanie.
Volám sa Sylvia.
Ty si Fabrizio, kráľ.
Pekný zásah!
Hej, chce utiecť. Strieľaj!
Je zviazaný.
Strieľaj!
Ste úplne šialení! Šialení a krutí!
Zdochni vtáčik!
Fabrizio a Sylvia!
Frabizio, prestaň prosím!
Počuješ ako fňuká?
Frabrizio, pusť ma!
V poriadku, ak si to praješ.
Vezmi si masku.
Fabrizio, ona sa s nami hrať nechce.
Pohni riťou! Chceme sa hrať!
Nikdy sa s vami hrať nebudem! - To nevrav!
Dobre sme sa zabávali. Nemyslíš?
Bol to iba žart.
Prestaň plakať! Nenávidím to!
Fabrizio, pozri! Som zranená!
Si bláznivá? Prečo to robíš?
Nebuď naivný! Je to len škrabnutie!
Čo sa stalo stvojou odvahou?!
Je to v poriadku. Už to viac nebolí.
Nebolí ju to! Spravila to len, aby som sa ja cítila zle!
Ste zlí!
Fabrizio, snívalo sa mi:"Plavila som sa na loďi po rieke...
"...neviem, čo sa stalo..."
"... spala som, Fabrizio. Ale všetko som cítila..."
"...Zrazu začalo snežiť...nechápem prečo..."
"...loď sa nemohla z ľadu vyslobodiť... ľad bol všade..."
"...Spala som a snežilo...ale všetko som to videla..."
"...Spala som... spala.... ako princeznička..."
Smiem sa ťa opýtať, Fabrizio: "Čo sa v tom mojom sne naozaj stalo?"
Naozaj je otravná.
Priviažme ju a nakŕmme červenými mravcami.
Nie, uškrtíme ju náhrdelníkom.
Pustite ma prosím...
Už to nevydržím.
Ak chceš byť voľná musíš sa s nami uzmieriť.
Sme ochotní ti odpustiť.
Ja by som ju najradšej zabila. Fakt mi lezie na nervy.
Nie, ešte nie.
Myslím, že by bolo najlepšie ju zabiť.
Nie, ak by sme ju teraz zabili, koho by sme potom nasierali?
Vymyslime niečo, za čo by sa hanbila.
Musí si vyzliecť nohavičky a ukázať nám ako vie čúrať.
Raz som ju videl, pri vodopáde.
Myslela si, že ju nikto nevidí.
Poďme, Laura. Ukáž nám ako vieš pekne čúrať.
Tak ako pri tom vodopáde.
Schováme sa a budeme ťa pozorovať.
Poďme! Máš poslednú možnosť byť slobodná!
Nikto ti nepomôže! Urob to, ináč ťa zabijeme!
Vstávaj, rýchlo! Chcem to vidieť!
Posledná možnosť! Hýb sa!
Ale...ja sa hanbím.
Nemôžem! - Poďme!
Si nasmrť vystrašená! Určite si si už cvrkla do gatí!
Neveríš nám? Zabijeme ťa!
Prší! Fabriziovi to ale ide lepšie!
Naša slúžka bola odvolaná, rozhodla sa však, že zostane.
Vyzvala nás, aby mohla zostať.
Odpustíme jej.
Ale od dnes musí slúžka poslúchnuť všetky naše rozkazy.
Hýb sa! Daj kráľovne symbol moci!
Smiem Vás učesať?
Vyzeráte nádherne.
Si von.
Si narade. Iste nás nikdy nenájdeš.
Dobre, len nechoďte príliš ďaleko! - Začni počítať!
1, 2, 3, 4, 5...10! Nájdem vás!
Kde ste? Fabrizio? Sylvia?
Vyhrali ste! Už ma nebaví vás hľadať!
To nie je smiešne!
Dobre. Našla si nás.
Povedz: Nechcela by si, aby bozkával teba?
Musíš uznať! Dívať sa na nás je tvojim trestom!
Musíš poslúchať naše rozkazy!
Prosila nás, aby mohla zostať. Odpustíme jej.
Tak sa dívaj!
Za ten svoj strach by si sa mala hanbiť!
Pozrite na tú priepasť! Predstavte si, aké by to bolo padať dole?
Strach sa čo i len pozrieť.
Poď so mnou.
Laura, zaspievaj nám.
Kde bolo tam bolo, v jednom kúzelnom meste žilo krásne dievčatko...
...kráľ ju už neľúbil.... -Zmĺkni!
Zabime ju! - Načo?
Už ma viac nebaví. - Ok.
Zhoďme mu dole!
Nepokúšaj sa utiecť! Maš to márne!
Hlupaňa! Ruky preč!
Neprisahala si, že budeš poslúchať naše rozkazy?
Prestante! Ubližujete mi!
Nie, nerobte.
Postav sa! - Nie... nie....
Poďme! - Čo som vám urobila?
Neuposlúchla si naše rozkazy. - Nechajte ma!
Ako dlho to potrvá, kým zomrie?
Bude to dlhý pád! Veľmi dlhý!
Počuj, Laura. Toto je právoplatná poprava. Bola si odsúdená...
...podľa práva môjho kráľovstva...a teraz...poprava.
Priprav sa. Bezodná priepasť.
Odhadujem to na 50 metrov.
Padneš na skaly a umrieš. A hotovo!
Začínam počítať.
Poďme, začnime! - Táto hra sa mi nepáči!
Nie je zábavná; dúfam, že sa vám zhnusí! - Nie!
1, 2, 3, 4, 5, 6....7, 8, 9... - Načo čakáš?
Pozor! Stojíš pred priepasťou!
A teraz..........padáš!
Aký je to pocit byť v nebi?
Ahoj, Sylvia. - Čau.
Čau!
A čo ty? Je neskoro! Choď domov!
Sylvia išla tiež.
Chceš , aby som zostala?
Prečo? Som rád sám.
Dobre, ako si praješ.
Povedz, prečo spíš v lese?
Lebo sa mi to páči. Cítim sa tu veľmi dobre.
Mne sa až tak nepáči.
Uprednostňujem svoju teplú posteľ a sprchu.
Sprcha? Ja sa kúpem v mori.
Si zvláštny. Nikdy predtým som nestretla nikoho ako si ty.
Jedného dňa sme postrehli začiatok jesene.
Les a rastliny zmenili farby. Obloha sa zatiahla.
Čoskoro bude po všetkom.
Ďeň odchodu sa blížil.
A teraz, keď bolo leto na konci, Fabrizio sa stával čím ďalej tým uzavretejším.
Pripadalo mi, že trpí. Už viac nebol zábavným.
Vyzeral byť opustený, aj keď sme s ním.
Čo chvíľa sa prázdniny skončia.
Bolo nám tak dobre.
Čo ti je?
Cítite ten vietor! Je predzvesťou jesene.
Neopúšťaj ma. Zostaň so mnou tu v lese.
Nebuď hlúpy, Fabrizio.
Myslím to vážne. Zostaň so mnou navždy.
Ok, popremýšľam.
Poviem ti ako som sa rozhodla. Možno dnes v noci, možno zajtra.
Odchádzate?
Tvoja odpoveď?
Stále neviem. Čau!
Idem tadiaľto. Maj sa! - Ahoj!
Zajtra odchádzame. V nedeľu musíme byť doma.
Dofrasa, musím ísť do školy. - Bolo tak fajne.
Dnešok je posledným dňom našich prázdnin.
Ešte stále sme nevyliezli na "Modrú horu".
To môžeme práve teraz!
Poďme! Poponáhľajme sa!
Pozrite sa na tie mraky. Ťažko sa tam dostaneme.
Dočerta, to znamená búrku.
Hora je príliš vysoká! - Utekajme do kúzelného mesta!
Rýchlo! Bude liať ako z krhly!
Počkaj! Som unavená! Zastav!
Mlčte! Prichádza búrka!
Honem! Do vnútra!
Vyzerá to ako labyrint. - Áno, toto je moja podzemná ríša.
Ďalej už nechcem ísť. Je tam príliš veľká tma.
Som unavená, je neskoro a chcem už ísť domov.
Nerob to. Chcem ísť domov.
Nemožné! Vonku je tma, cestu domov nenájdeme.
Musíme tu zostať.
Dofrasa! Musím ísť domov!
Stratili sme sa! Nemôžme ísť späť domov!
Ak by sme sa pustili do hľadania cesty von, určite by sme ju našli!
Strávime noc v jaskyni. Ináč to nejde!
Nie, nerob mi to, Fabrizio!
Rodičia ma budú hľadať! Budem mať veľký prúser!
Niet cesty von!
Prestaň plakať a upokoj sa, Sylvia.
Fabrizio, poďme odtiaľto. Je to iba žart však?
Spravím pre teba hocičo! Povedz, kadiaľ sa dostanem von?
Sylvia zúfalo hľadala cestu von.
Zakopávala. Plakala.
Neprestajne plakala.
Jej arogancia bola preč.
Zostalo len vyľakané malé dievčatko v jaskyni.
Dievčatko plačúce za mamičkou.
Objala ma a plakala.
Nemohla som sa ani pohnúť. Bola som príliš zmätená.
Vzala som ju do náručia a hladila jej vlasy.
Ale to, že Fabrizio poznal cestu von som jej nepovedala.
V skutočnosti by som poľahky trafila aj sama.
Po chvíli sme sa posadili. Ticho.
Ticho, hrôzostrašnejšie než najhlasneší humbuk.
Chcelo sa mi plakať, ale nemohla som.
Fabrizio a Sylvia boli iba dva tiene na stene.
Nič okolo som nevnímala.
Cítila som sa unavená, veľmi unavená.
Chcelo sa mi iba spať.
---
Nikdy predtým som nebola taká uťahaná.
Tento labyrint bol hrôzostrašný. Jeho pôvab bol fuč.
Tu sa Sylvia ukázala v tom pravom svetle.
Už musí byť skoro ráno. Poďme už!
Fabrizio, vezmi ma odtiaľto preč.
Hrozne sa bojím. Ak ma ľúbiš, ukážeš mi cestu von.
Nie, Sylvia. Nechcem o teba prísť.
Zostaneme tu navždy. - Nie... Nie...
Daj tie ruky preč!... Ruky preč!... Chcem ísť domov!
Som na smrť vystrašená! Zošaliem!
Fabrizio, chcem odtiaľto vypadnúť...
Sylvia! Počkaj! Kam chceš ísť?
Nenájdeš cestu späť! Iba ja viem kadiaľ ísť!
Sylvia! - Chcem odtiaľto preč!
Počkaj prosím! - Pustite ma von! Pomóc!
Chcem ísť naspäť za mamou! - Ukľudni sa Sylvia!
Zostaň so mnou. - Nie!
Prečo ma chceš nechať samého?
Nechcem ťa stratiť!
Ruky preč! Chcem ísť von!
Som na smrť vystrašená! Zošaliem!
Fabrizio, čo si to len urobil?
Cestu von nie je ťažké nájsť.
Predtým sme ju našli, pamätáš!
Vezmi si baterku. Prosím choď už!
Čo bude s tebou? Čo budeš robiť?
Zostanem tu.
Nie , nemôžem ťa nechať samého!
Poď so mnou prosím. Urobím pre teba čokoľvek.
Budem s tebou bývať v lese.
Nikdy sa nevrátim domov.
Nechaj ma!
Choď a neobzeraj sa. - Prečo?
Poď so mnou prosím!
Fabrizio, zostaňme spolu!
Je po všetkom.
Tieto dve dievčatká boli mojimi prvými láskami.
Roky plynuli. Už som ich viac nevidel.
Keď sa obhliadnem späť, pomyslím si: boli to nádherné a divoké časy.