Tip:
Highlight text to annotate it
X
(hudba)
TED Ed Lekcie hodné šírenia
Som Awele. Dcéra Alice, vnučka Ruth,
pravnučka Veľkej Mamy Alice a Madir Corine
pra-pravnučka Anny a Zitii Benyen.
Pevne verím,
že objavím to najlepšie v sebe prostredníctvom služby iným.
Čo môj otec? Ten mi zvykol rozprávať príbehy.
Môj otec vravieval:
„Chcem, aby si vedela, kto si a odkiaľ pochádzaš.
To ťa povedie, kým zistíš, kým sa musíš stať.
Teraz si vypočuj tento príbeh, dobre zlatíčko?
Nenájdeš to v knihách.
Ani žiadny učiteľ ti to nepovie,
ale ty musíš pochopiť, kým si.“
To sa stalo základnou myšlienkou príbehov,
ktoré som neskôr ja sama chcela rozprávať.
Príbehy o posolstve toho, kým sme.
Vždy som z každej strany počúvala, že deti sú našou budúcnosťou,
ale čo toto klišé v skutočnosti znamená
a ako naše deti pripravujeme?
A tak som hľadala príbehy o mladých ľuďoch
a posolstvách, ktoré prinášajú,
ako predstavitelia zmeny.
O moci, ktorú máme všetci v sebe tu a teraz.
Dnes, 2. marca 2012,
sa chcem s vami podeliť o príbeh,
ktorý sa odohral 2. marca v roku 1955.
Je o odvahe 16-ročného dievčaťa
menom Claudette Colvin.
Takže dnes sa nám kruh uzatvára,
pretože týždeň dozadu v San Franciscu
mali moji žiaci druhého stupňa
predstavenie, ktoré som sama napísala,
s názvom „Predstavitelia zmeny“,
a ktoré začínalo prijatím rozhodnutia vo veci Plessy vs. Ferguson
od roku 1892 do roku 1896,
pokračovalo prípadom Brown vs. školská rada
a študentským štrajkom vedeným Barbarou Rose Johns
a potom Claudette Colvin a jej bojkotom autobusu v Montgomery,
a ktoré kočilo rokom 1960 a hnutím sit-in,
nenásilným hnutím pod vedením študentov.
Takže sa s vami podelím o príbeh
a súčasne s tým aj o prácu, ktorú robím
vo forme štúdie prípadov.
Zaplatila som za lístok v autobuse a utekala dozadu ku dverám
spolu s ostatnými farebnými deťmi, aby vodič neodišiel skôr,
než sme stihli nastúpiť.
Bieli nemajú veľmi radi, keď prechádzame uličkou okolo nich.
Keď som dobehla, miesta vzadu vyhradené pre farebných už boli obsadené,
a tak som si sadla do strednej časti.
Sadla som si do posledného radu, naľavo,
bolo to miesto pri okne,
a len tak som sedela a *** ničím nerozmýšľala.
„Ahoj.“
Ja som to staršie dievča vedľa mňa tiež nepoznala,
a tak som sa len pozerala von z okna.
Vodič zastavil na pár zastávkach, ľudia nastupovali,
rôzni – aj bieli aj čierni.
Čoskoro neboli žiadne miesta voľné.
„Uvoľnite tie sedadlá!“ zakričal vodič.
Farební ľudia začali vstávať.
Bieli ľudia si začali sadať, no ja som ostala sedieť.
Dievča vedľa mňa a ďalšie dve oproti zostali sedieť tiež.
Vedela som, že toto nie sú vyhradené sedadlá.
„Tak už vstaňte!“
Dievča vedľa sa ihneď postavilo.
Teraz stála v uličke, dve ďalšie dievčatá je nasledovali.
Ale ja som si povedala, toto nie sú vyhradené sedadlá.
Vodič sa pozrel ***,
pozeral sa na mňa cez spätné zrkadielko.
Zastavil. Tehotná pani, pani Hamiltonová, nastúpila do autobusu.
Pobehla k zadným dverám a nastúpila,
nevedela, že vodič sa ma práve snaží z môjho miesta vypudiť.
A tak si sadla vedľa mňa.
„Vy dve sa musíte postaviť, aby som mohol pokračovať v jazde.“
„Pane, ale ja som zaplatila za lístok.
Mám právo, viete, ústavné ... “
„Ústavné? Ha ha, počkaj, veď ja zavolám políciu.“
Vodič vystúpil a zamával na dvoch policajtov,
ktorí hneď prišli.
A vošli do autobusu.
Pozreli na pani Hamiltonovú,
„Takže teraz sa vy dve postavíte, aby mohol vodič pokračovať v jazde.“
„Pane, ja som zaplatila. Som tehotná.
Ak sa teraz čo i len trochu pohnem, príde mi veľmi zle, pane.“
„Pane, ja som si zaplatila tiež, viete, a je to mojím právom,
ústavným právom.
Som občanom Spojených štátov.
Len si prečítajte 13. a 14. dodatok,
tam je to napísané. Poznám moje práva.
Moja pani učiteľka, tá nás to naučila v škole.“
Viete, moja pani učiteľka nás učila Ústavu,
Listinu práv, Vyhlásenie nezávislosti,
reč Patricka Henryho – tú viem dokonca naspamäť.
Vždy sa nám snažila dostať ho hlavy,
aby zistila, ako premýšľame.
Vravievala: „Kto si? Hmm?
Kto si to ty, čo sedíš tu a teraz?
Kto je ten, koho ľudia vidia,
keď sa pozerajú na teba?
Kým si zvnútra? Ako rozmýšľaš?
Ako sa cítiš? V čo veríš?
Bol by si schopný postaviť sa za to, v čo veríš,
aj keby ti iní hádzali polená pod nohy,
len preto, že si iný?
Milujete svoju prekrásnu hnedú kožu, deti? Hmm?
Si Američan?
Čo to znamená, byť Američan? Ha?
Domáca úloha na dnes. Napísať esej: Čo to znamená, byť Američanom?
Musíte vedieť, kto ste, deti!“
Moja pani učiteľka nás učila históriu a čo sa deje vo svete.
Vravievala, že len tak môžme pochopiť všetko, čo sa deje okolo nás,
a niečo s tým spraviť.
„Pane, ja len viem, že nenávidím Jima Crowa.
Tiež viem, že ak nemám prečo žiť,
tak nemám ani za čo zomrieť.
Tak mi buď dajte slobodu, alebo smrť!
Au! Mne to nevadí! Pokojne ma dajte do väzenia!“
Vyvliekli ju von z autobusu.
Za chvíľu už Claudette Colvin sedela
pripútaná na zadnom sedadle
policajného auta.
Na ďalší rok, 11.mája 1956
bola Claudette Colvin svedkom na federálnom súde
v prípade Browder vs. Gayle.
Ona, 18-ročná tínedžerka,
dve ďalšie ženy a pani Browderová.
Tento prípad sa dostal až pred najvyšší súd.
Opierajúc sa o prípad Brown vs. školská rada, 14. dodatok
a jej silnú výpoveď.
Ale prečo nepoznáme tento príbeh?
Montgomerský bojkot autobusu –
mená ako Rosa Parks a Martin Luther King
sa budú vždy silno ozývať.
Ale rola, ktorú odohrali ženy v tomto hnutí,
rola Claudette, ako tej, ktorá sa postavila za to, v čo verí,
nás učí, ako čeliť výzvam, ktoré nás čakajú dnes.
Čo to znamená zúčastniť sa?
Čo to znamená byť zodpovedný občan v demokracii?
A čo tak lekcia o odvahe a viere?
Ja hľadám históriu hnutí za slobodu a predkladám ju mladým ľuďom,
aby som ich konfrontovala s týmito veľkými myšlienkami
o identite, tej, ktorú si volíte,
a tej, ktorá je na vás uvalená.
Čo to znamená byť členom spoločnosti?
Kto ho má? Ako ho zmeniť?
Rasa a násilie v Amerike,
ako aj participatívne občianstvo.
Tieto príbehy otvárajú dvere pre dialóg,
pre vyslovenie nevysloviteľného, ktorého sa mnohí boja.
Raz v oregonskom meste Eugene malý svetlovlasý chlapec, žiak druhého stupňa
na konci vystúpenia v dialógu povedal:
„Ale pani Awele, rasizmus už neexistuje, nie?“
Chcela som, aby odpoveď našiel sám, a tak som povedala:
„Obráť sa na človeka vedľa teba.
A uvidíme, čo zistíš.“
Dala som im 4 minúty na to, aby sa porozprávali.
Hneď začali zdieľať skúsenosti s rasizmom v ich komunite.
Jedno dievča, stredoškoláčka zo San Francisca, mi napísalo:
„Nechcela som ísť do školy, ale zistila som, že máme sústredenie a prišla som.
Keď som si vypočula, o čom študenti hovorili, a po vašom vystúpení
som si pomyslela, že by som mala zorganizovať kamarátov
a mali by sme ísť spolu na zasadanie rady
a povedať im, že chceme nadstavbové predmety
s požiadavkami A – G.“
A tak vám ja dnes rozprávam tento príbeh
s úctou k posolstvu mladých ľudí, ktorí tu boli pred nami,
aby mali ukazovatele a znamenia
a aby sa mohli stať zmenou, ktorú chcú vidieť vo svete,
tak ako Claudette Colvin.
Pretože ona zrušila ústavnosť oddelených sedadiel
v Montgomery v štáte Alabama.
Ďakujem.
(potlesk)
Ďakujem.