Tip:
Highlight text to annotate it
X
Čím to je,
že sa zdá,
ako by sme sa nedokázali prispôsobiť
fyzickému prostrediu bez toho, aby sme ho ničili?
Čím to je,
že táto kultúra
reprezentuje zvláštnym spôsobom
zákon klesajúcich výnosov?
Že náš úspech je našou prehrou.
Že budujeme - ináč povedané,
ohromnú technologickú civilizáciu,
ktorá, zdá sa, sľubuje splnenie každého želania
takmer stlačením tlačítka.
A predsa len tak, ako v mnohých rozprávkach,
keď sa želanie nakoniec naplní,
sú to len imaginárne poklady,
nie sú vôbec materiálne.
Inými slovami, toľké z našich produktov,
naše autá,
naše domovy,
naše oblečenie,
naše jedlo,
vyzerá, akoby
to bolo skutočne okamžité zhmotnenie čistej myšlienky.
Tým chcem povedať, je to celkom nehmotné,
postrádajúce to, čo znalec vína nazýva telom.
A v mnohom inom
bohatstvá, ktoré produkujeme, sú prchavé.
A výsledkom toho je, že sme frustrovaní,
že sme strašne frustrovaní.
Máme pocit, že sa dá len pokračovať a získavať viac a viac.
A výsledkom toho je,
že celá krajina začína pôsobiť
ako detská izba rozmaznaného dieťata,
ktoré má priveľa hračiek a nudia ho
a zahadzuje ich tak rýchlo, ako ich dostáva.
Hrá sa s nimi pár minút.
A tiež sme oddaní
obrovskému boju
proti základným materiálnym dimenziám času a priestoru.
Chceme zmazať ich hranice.
Chceme mať všetko hotové čo najrýchlejšíe.
Chceme premeniť rytmus a zručnosti práce
na peniaze,
za ktoré si vskutku môžeme niečo kúpiť, ale nedajú sa jesť.
A potom sa náhliť domov,
aby sme si oddýchli od práce a začali ten pravý život,
užili si to.
Viete, pre veľkú väčšinu rodín v Amerike
to, čo sa zdá byť zmyslom života,
kvôli čomu sa náhlite z práce domov,
je sledovať
elektronickú reprodukciu života.
Nemôžete sa toho dotknúť,
nemá to vôňu,
a nemá to chuť.
Mysleli by ste, že ľudia, ktorí idú domov pre skutočný zmysel života
v pevne materiálnej kultúre, prídu domov
na veľkolepú hostinu
alebo orgie plné milovania
či hýrenie plné hudby a tanca.
Ale nič také.
Ukazuje sa, že je to táto čisto pasívna
kontemplácia *** blikajúcou obrazovkou.
Vidíte míle a míle domov v tme
s malou elektronickou obrazovkou
blikajúcou v izbe.
Každý izolovaný, sleduje túto vec.
A teda v žiadnom reálnom spolužití medzi sebou.
A toto izolovanie ľudí do ich súkromných svetov
je v skutočnosti vytváranie bezmyšlienkovitého davu.
A tak
sa spolu nestretávame.
Až na verejné ukážky zbavovania sa našej agresivity
akými sú futbal či súboje o cenu.
A
aj v týchto výjavoch, ktoré vidíme v televízii
je úplne správne ukazovať ľudí,
ktorí sa medzi sebou udierajú a zabíjajú,
ale drahý to nie, nie ľudí, ktorí sa milujú.
Jedine ak v obmedzenej forme.
Môžme si z toho odvodiť len záver,
že je za tým predpoklad,
že
fyzické prejavy lásky sú oveľa nebezpečnejšie
ako fyzické prejavy nenávisti.
A príde mi, že kultúra, ktorá
má takýto predpoklad
je vo svojom základe šialená
a zameraná - samozrejme nie zámerne,
no predsalen fakticky zameraná,
nie na prežitie,
ale na skutočné zničenie života.