Tip:
Highlight text to annotate it
X
Okej, ďakujem veľmi pekne!
Takže ja som Hannah Fry, ten zloduch,
a dnes vám chcem položiť otázku:
Je život skutočne taký komplikovaný?
Mám 9 minút na to, aby som sa Vám ju pokúsila zodpovedať.
Takže, pre začiatok, rozdeľme si túto odpoveď na dve časti:
Prvá časť: Áno.
A neskôr, druhá časť: Nie. Alebo pre väčšiu presnosť:
Nie? Okej, takže najprv sa pokúsim vysvetliť, čo si predstavujem pod slovom komplikovaný.
Mohla by som vám dať niekoľko formálnych odpovedí,
ale pre jednoduchosť, problémom alebo niečím komplikovaným
nazývam to, čo Einstein a jeho kolegovia nevedeli vyriešiť.
Takže si predstavme, pokiaľ sa mi to prepne, paráda.
Predstavme si Einsteina ako hrá snooker.
Je to bystrý chlapík, takže vie, že keď udrie do gule,
mohol by napísať rovnicu
a presne vypočítať, v ktorom mieste udrie červená guľa do steny,
ako rýchlo sa bude pohybovať a kam dôjde.
Teraz, keby ste si predstavili tieto gule vo veľkosti slnečnej sústavy,
Einstein by vám stále vedel pomôcť. Samozrejme, fyzika sa trošku zmení,
ale ak by ste chceli poznať dráhu Zeme okolo Slnka,
Einstein by vám stále vedel napísať rovnicu
a vypočítať, kde sa oba objekty budú nachádzať v určitom čase.
Ďalej, s prekvapujúcim nárastom v zložitosti,
by Einstein mohol zahrnúť do jeho výpočtov aj Mesiac,
ale keby pridával stále viac planét, ako Mars a Jupiter,
výpočet sa stane takým zložitým, že ho už ani Einstein nedokáže vyriešiť len s pomocou pera a papiera.
No čo je zvláštne, keby ste narozdiel od len niekoľkých plánét
mali milióny objektov alebo dokonca miliardy,
výpočet sa v skutočnosti zjednoduší
a Einstein by si opäť vedel poradiť.
Dovoľte mi vysvetliť, čo tým myslím.
Prestavme si teraz tieto objekty na molekulárnej úrovni.
Keby sme chceli popísať nestálu dráhu jednej molekuly vzduchu,
nemali by sme najmenšiu šancu,
ale keď máme milióny molekúl vzduchu pokope,
začnú sa správať spôsobom, ktorý je kvantifikovateľný,
predvídateľný a voči nám celkom priaznivý. Vďaka Bohu za to,
lebo keby nebol, tak by nám z neba padali lietadlá.
Keď sa na to pozrieme z hľadiska celého sveta,
tieto molekuly sa správajú stále rovnako.
Je pravda, že si nemôžete zobrať jednu kvapku dažďa
a zistiť odkiaľ prišla a kam dopadne,
ale s celkom slušnou presnosťou vieme predpovedať, či bude zajtra oblačno.
Takže o to tu ide. V čase Einsteina, bol toto bod, po ktorý sa dopracovala veda.
Mohli sme pracovať s veľmi malými problémami s malým počtom objektov a jednoduchými interakciami
alebo sme mohli pracovať s obrovskými problémami
s miliónmi objektov a jednoduchými interakciami.
Ale čo s problémami, ktoré sú medzitým?
Sedem rokov pred Einsteinovou smrťou
americký vedec Warren Weaver poukázal presne na toto.
Povedal, že vedecká metodológia
ide z extrému do extrému
a necháva stredovú oblasť nedotknutú.
A tento stred je miesto, kde leží komplikovaná veda,
a to, čo nazývam komplikovaným.
Nanešťastie, takmer každý problém s ktorým sa stretávame
v súvislosti so správaním ľudí leží v tej strednej časti.
Einstein nemal ani poňatia ako modelovať pohyb davu -
je tam príliš veľa ľudí na to, aby sme ich brali ako individua,
no príliš málo, aby sa s nimi dalo narábať ako so vzduchom.
Takisto, ľudia sú náchylní k otravným veciam ako
rozhodnúť sa nevraziť jeden do druhého,
čo robí celú vec ešte komplikovanejšou.
Einstein takisto nevedel predpovedať, kedy dôjde k najbližšej kríze na burze,
nevedel ako vyriešiť nezamestnanosť.
Nevedel ani to,
či bude ďalší iPhone hitom alebo prepadákom.
Takže, aby som uzavrela prvú časť, sme úplne v keli,
nemáme na riešenie žiadne nástroje a život je proste príliš komplikovaný.
Ale možno máme nádej, pretože v posledných rokoch
sa začína objavovať nová oblasť vedy,
ktorá používa matematiku na modelovanie spoločenských systémov,
a to nehovorím len o štatistike a počítačovej simulácii.
Vravím o vytváraní rovníc popisujúcich našu spoločnosť,
ktoré by nám mohli pomôcť pochopiť, čo sa vlastne odohráva -
rovnakým spôsobom ako chápeme snooker alebo správanie počasia.
A to preto, lebo ľudia si začali uvedomovať,
že môžeme využiť a zúžitkovať podobnosti
medzi našimi ľudskými systémami
a systémami vo fyzickom svete okolo nás.
Dám vám príklad nesmierne zložitého problému
migrácie ľudí po Európe.
Ukazuje sa, že keď sa pozrieme na ľudí ako na celok,
kolektívne sa správajú,
ako keby sa riadili gravitačným zákonom.
Ale narozdiel od planét, ktoré sa priťahujú jedna k druhej,
tu sú ľudia priťahovaní miestami s lepšou ponukou zamestnania,
vyššími platmi, lepšou životnou úrovňou a nižšou nezamestnanosťou.
A rovnako, ako sa ľudia skôr presunú do miesta nie veľmi ďaleko
od ich pôvodného bydliska - z Londýna do Kentu napríklad,
na rozdiel od migrácie z Londýna do Melbourne,
gravitačná sila vzdialených planét pôsobí
oveľa menej ako u blízkych planét.
Ďalší príklad - v roku 2008 hľadala skupina ľudí z UCLA
vzory výskytu krádeží v meste.
U krádeží dochádza k takzvanému opakovanému šikanovaniu.
Čo znamená, ak sa skupine zlodejov, podarí úspešne vykradnúť určitú oblasť,
majú tendenciu sa do tejto oblasti vrátiť a vykrádať tu znova,
pretože to tam už poznajú, majú zmapované cesty úniku
a úroveň zabezpečenia danej oblasti.
A tak budú krádeže pokračovať,
až kým sa nezvýši ostražitosť obyvateľov i polície
a v tom momente sa zlodeji presunú inam.
Táto rovnováha medzi zlodejmi a zabezpečením
vytvára dynamiku vykrádaných oblastí mesta.
Ukázalo sa, že rovnakou dynamikou si leopardi
hľadajú svoje pôsobiská -
s tým rozdielom, že v prípade leoparda nie sú premennými zlodeji a zabezpečenie,
ale je to chemický proces,
ktorý vytvára tieto schémy a nazýva sa morfogenéza.
O morfogenéze leopardích útočísk vieme toho mnoho.
A možno by sa to dalo použiť na spozorovanie varovných príznakov ešte predtým, ako ku krádeži dôjde
a tiež na vypracovanie lepších stratégií boja proti kriminalite
a tu v UCL skupina ľudí práve teraz
pracuje na tejto otázke s políciou z West Midlands.
Mohla by som vám dať veľa príkladov, ako je tento,
no chcem vám ešte predstaviť jeden z mojich výskumov
týkajúci sa londýnskych výtržností.
Asi vám nemusím pripomínať udalosti z minulého roka,
kedy sa Londýn a celé Spojené kráľovstvo stali svedkami jedného z najhorších období
násilného rabovania a podpaľačstva za posledných dvadsať rokov.
Je pochopiteľné, že ako spoločnosť chceme
presne pochopiť, čo spôsobilo tieto nepokoje,
ale takisto poskytnúť našej polícii lepšie stratégie
ako rýchlejšie riešiť takýto problém v budúcnosti.
Nechcem sa dotknúť sociológov v publiku,
takže nemôžem hovoriť
o individuálnej motivácii jedného takéhoto výtržníka,
ale keď sa na výtržníkov pozrieme ako na celok,
môžeme ho matematicky rozdeliť do troch etáp
a vyvodiť z toho určité výsledky.
Takže krok prvý. Povedzme, že máte skupinu priateľov
a žiadny z nich nie je zapojený do výtržností.
Ale jeden z nich prejde okolo obchodu Foot Locker, ktorý je práve pod útokom
a vojde dovnútra a vezme si pár nových tenisiek.
Potom napíše správu jednému z kamarátov
"Poď do ulíc." A tak ten jeho kamarát príde,
obaja potom zavolajú ďalších svojich kamarátov,
ktorí sa k nim pripoja a tí zavolajú ďalších
a tak to pokračuje ďalej.
Tento proces je identický s procesom, akým sa vírus šíri v populácii.
Keď si spomeniete na vtáčiu chrípku pred pár rokmi,
čím viac ľudí bolo nakazených,
tým viac ľudí sa nakazilo a tým rýchlejšie sa tento vírus šíril
predtým než autority stihli zasiahnuť.
Je to ten istý proces aj v prípade takýchto výtržností.
Takže, okej, povedzme, že máme výtržníka,
ten sa rozhodne, že vybehne do ulíc.
Teraz sa musí rozhodnúť, kam pôjde rabovať.
O výtržníkoch by ste mali niečo vedieť -
zväčša nie sú pripravení ísť niekam ďaleko
od ich bydliska, pokiaľ teda ďalej nie je nejaká skutočne šťavnatá príležitosť.
(Smiech)
Takže na tomto grafe môžete vidieť, že drvivá väčšina
výtržníkov sa nepresunie ani o kilometer ďalej
od ich bydliska.
Rovnakú schému vidíme v modeli správania sa maloobchodných spotrebiteľov,
čiže kam chodíme nakupovať.
Takže, samozrejme, ľudia radi využívajú lokálne obchody,
ale sú pripravení ísť ďalej,
pokiaľ to takpovediac stojí za to.
A táto ***ógia už bola použitá v tlači,
v niektorých bulvároch,
pod titulkou "Nakupovanie s násilím",
čo v podstate vystihuje pointu nášho výskumu.
Uhm, ou, idem naspäť.
Okej, krok číslo tri. Výtržník je už na mieste činu
a teraz sa snaží nedať sa chytiť políciou.
Výtržníci sa snažia vyhnúť sa polícii za každú cenu,
istý pocit bezpečia im dáva ich počet, ale na druhej strane,
polícia sa snaží chrániť čo možno najväčšiu
časť mesta aj napriek obmedzeným zdrojom
a zatýka výtržníkov vždy, keď má možnosť, čím sa ich snaží odstrašiť.
Ako sa ukazuje, tento mechanizmus medzi dvoma druhmi,
mám na mysli výtržníkov a políciu,
je identický so vzťahom predátorov a ich korisťou v divočine.
Predstavte si napríklad králiky a líšky.
Králiky sa snažia líškam vyhnúť za každú cenu,
zatiaľ čo líšky strážia priestor
a hľadajú králikov.
A my opäť vieme toho veľa o dynamike vzťahu predátor-korisť,
a takisto vieme veľa o spotrebiteľovi
a o toku jeho peňazí a takisto o tom,
ako sa vírusy šíria populáciou.
Takže, keď si dáme dokopy tieto tri ***ógie
dostaneme matematický model toho,
čo sa v skutočnosti stalo
a čo je schopné skopírovať tieto všeobecné vzorce
na výtržníkov.
Toto môžeme použiť ako Petriho misku na to,
aby sme mohli začať dialóg o tom,
ktoré oblasti mesta sú viac ohrozené než iné
a aká taktika polície by sa mala použiť,
ak sa táto situácia zopakuje v budúcnosti.
Pred dvadsiatimi rokmi, modelovanie tohto druhu
ešte vôbec neexistovalo, ale ja si myslím,
že tieto ***ógie by mohli byť nesmierne užitočným nástrojom
pri riešení problémov dnešnej spoločnosti
a možno by ju dokonca dokázali zlepšiť.
Takže na záver: život je zložitý, ale
jeho pochopenie možno až také zložité byť nemusí.
Ďakujem!
(Potlesk)